Obecný úrad Mengusovce
Mengusovce 123
059 36 Mengusovce
Telefón: 052/77 54 961
e-mail: obec@mengusovce.sk
ObecMengusovce
Stručná folklórna monografia s pokusom o zachovanie rodného jazyka - nárečia z príležitosti šesťstého výročia prvej písomnej zmienky o obci.
© Ing. Pavol Michal Rataj 1975 - 1998
Ilustrácie © Ing. Pavol Michal Rataj
Všetky práva su majetkom príslušných vlastníkov autorských práv. Tieto stránky, ako aj všetky materiály, ktoré boli podkladom na ich vypracovanie (text a obrázky) sú majetkom autora, a ako celok podliehajú zákonu o diele. Bez písomného súhlasu autora je zakázané kopírovať, tlačiť alebo preberať akékoľvek časti týchto stránok na iné než osobné použitie.
Keď človek ochorie a choroba nie je ťažká, má veľa času na premýšľanie. Tak to bolo aj v mojom prípade. Pri liečení zlomenej nohy, v roku 1975, rozhodol som sa využiť voľný čas k napísaniu spomienok z detstva o malebnej obci Mengusovce v jej rodnom nárečí. Aby sa mi pripomenuli miestne výrazy a slová, zvolil som si tématiku prežitkov počas jedného gazdovského hospodárskeho roka. Tým som sa snažil zároveň priblížiť aj spôsob života ľudí na dedine.
Mengusovština má bohatosť slov, pojmov a výrazov. No v uvedenej práci robím prvý pokus o zachovanie rodného jazyka - nárečia, popisom zvykov a obyčajov.
Z úprimného srdca ďakujem predovšetkým svojej manželke za vytvorenie podmienok k práci, synovi Danielovi a dcére Vierke za účinnú spoluprácu a všetkým ostatným mengusovčanom, ktorí boli ochotní priblížiť mi "staré Mengusovce."
Nesmierne si vážim dlhoročné priateľstvo, spoluprácu a napokon aj recenziu predloženej práce Doc. Ing. Pavla GALLU,CSc., ktorý cennými pripomienkami pomohol skvalitniť obsah predloženej publikácie.
Autor monografie "Ludziatka, či znace, dze su Mengusovce", Ing. Pavol Michal RATAJ, je mnohostranne talentovaná osobnosť s hlbokým vzťahom k svojej rodnej dedine - Mengusovciam. Dôverne pozná všetky jej stránky, spôsob práce a život obyvateľov. S nimi žil a žije. Úloha, ktorú pre svoju monografiu vytýčil, je mu priamo prisúdená. Myslím, ako tiež rodák z Mengusoviec, že nikto iný tak verne, stručne, vecne a so zanietením by sa jej nezhostil.
Nárečie Mengusoviec podáva v podstate komplexne. Monografia je veľmi cenná nielen pre syna, ktorému ju venuje, ale aj pre všetkých Mengusovčanov a záujemcov o Mengusovce. Čitateľ sa dozvie, kde sa Mengusovce nachádzajú, ako vyzerali a vyzerajú, o ich obyvateľoch a práci za čias detstva autora v priebehu gazdovského roka, o obliekaní a stravovaní, spoločenskom a kultúrnom živote, zvykoch pri svadbách, pri príprave najväčších sviatkov Vianoc a Veľkej noci, ako aj počas ich priebehu.
Práca je písaná tak pútavo, šťavnato a humorne, že sa nedá čítanie prerušiť, kým sa neprečíta celá. Pritom pre pôžitok z nej, žiada sa k nej vracať, pospomínať, porozmýšľať o minulosti, ale aj budúcnosti Mengusoviec.
Pohľad na Mengusovce a život v nich je výstižne dokreslený aj obrazovými prílohami, ktoré tiež svedčia o dôvtipe a talente autora.
Pre mladších Mengusovčanov a iných čitateľov slúži slovník použitých a najviac používaných slov mengusovského nárečia.
Práca Ing. Pavla Michala Rataja je súčasne príspevkom k šesťstému výročiu prvej písomnej zmienky o Mengusovciach.
Vďaka mu za ňu.
Doc. Ing. Pavol GALLO, CSc.
Malebná a svojim spôsobom rázovitá je malá dedinka pod Vysokými Tatrami, Mengusovce. Tu žili pracovití ľudia s osobitým nárečím a často i spôsobom života. Ich život v podmienkach tatranskej prírody,bol tvrdý. Krátke leto, dlhá zima, chudobné polia - to všetko si vynucovalo o to intenzívnejšie žiť, konať, pracovať. Tvrdý zákon prírody sa odzrkadľuje v nárečí i v celej šírke spôsobu života ľudí na dedine. Preto aj nárečie sa zaobíde bez dĺžňov. Veď všetko sa muselo urobiť rýchlo, bez otáľania. Nebolo času na krasorečnenie. Ľudia hovorili prosto, smelo a otvorene. Na pohľad by sa zdalo, že ide o necitných ľudí, avšak ich srdce bolo preplnené láskou k blížnym a celá dedina vždy držala pohromade. Dôkazom toho bola jednota dediny v období II.svetovej vojny. V niektorých rodinách sa skrývali prenasledovaní fašizmom. Ukrývanie politicky prenasledovaných znamenalo veľké nebezpečenstvo pre skrývaných, ako aj pre tých čo ich ukrývali. Nikdy sa nestalo, žeby niekto zradil.
V dedine sa všeličo zmenilo. Súkromné gazdovstvá v čase socializácie pripadli družstvu. Veľkovýroba zmenila polia,spôsob poľnohospodárskej výroby a vzťah k vlastníctvu. Začal sa nový život. To poznačilo reč i správanie ľudí.
Po prekonaní prvotných ťažkostí družstevného hospodárenia,zásluhou pracovitosti ľudí, začalo sa ľuďom lepšie dariť. Časť ľudí začala pracovať na družstve. Iní odišli do tovární,škôl a úradov. Mengusovce nepatrili k rozvojovým obciam. Patrili do druhého pásma ochrany Vysokých Tatier. Nesmelo sa tu stavať. Ale aj tak vyrástli mnohé moderné domy a obec sa ďalej rozrastá a skrášľuje. Možno povedať, že dnes tu žijú pokrokoví ľudia, v zmodernizovaných Mengusovciach.
S technickým a kultúrnym pokrokom sa pomaly, ale isto stiera minulosť. Mnohé prichádza do zabudnutia. Mnoho mengusovčanov odišlo z Mengusoviec. Po štúdiach zostali pri iných zamestnaniach. Niekoľko rodín sa vysťahovalo do Ameriky, iní odišli do Šali- Veči. Tí,čo už dávnejšie odišli zabúdajú rodnú reč, možno aj to, kde sú Mengusovce. Preto sa autor stručnou monografiou snaží priblížiť dedinku Mengusovce a pokúša sa o zachovanie rodného jazyka, mengusovského nárečia.
Autor.
prišla na mna velka bieda. Ket som išiel do sveta na vandrofku, scihlo ma neščescia. Ludzia vravia, že som musel bic bars čaptavy, ket som sa vykoprcnul na rovnej cesce. Človekovi sa može choččo stac, ket zle stupi. Odrazu mi chrupla tota cenša kosc na pravej nohe, čo idze ot kolena po priehlavok, a na tej hrubšej rure, čo idze popri nej, mam poščiepanie kosci, tam dolu, dze su šitkie kosci dovedna zgvortovanie. Zato ju mam teras v gypse. Nemožem chodzic, len sedzim a ešči budzem dlho len tak poskakovac. Ket mam teras dužo času, chcem ci napisac - bo si ot nas odvandroval do sveta. Vet ani dobre neznaš, skadzi pochadzaš a jakie ludzia tam žili a doteras byvaju.
Dneska sa šitko meni. Jednie prichadzaju, druhie odchadzaju. Starie budzinky buraju a novie domy staviaju. Uš je u nas hodne nazberancoch.
Naša dzedzina je bars šumna. Vet maliare ju vše malovali, no i ja som ju chcel taku staru namalovac. Hej, ale uš bolo neskoro! Zostali len Mackovie starie chlievy, stodola a počop, starie domy u Hanisa s hlemajzami, dačo u Skokana, Lešundakova drevenica, Kubova a Rachelova drevenica,Tomusove starie chlievy, mlyn s buchkarnof a najstarši dom Počiatkof. Na zahumni starie stodoly.
Tak vidziš, čo sa postavalo?!
Odišiel si do sveta. Už si sa hodne popanščil. Odišiel si v mladosci, ket si bol soplavy chlapec. Preto si nemožeš šitko pametac. A chtozna, či by si do Mengusovec trafil, ket na tych chocjakych mapach ich niet? I rečovac po mengusovsky by ci bolo čaško.
Chcem ci preto napisac tak, jak ja znam, už či ma rozumeješ, abo nerozumeješ. Aspon si pocvič rozum a zaspominaj, jak ca mac vychovala. Ket budzeš mac svoje dzeci, to im šitko porospraviaj. Nehamb sa za svojo, bo neznaš, kedy i Ty privandruješ. Do našej dzedziny chodzia všelinejakie panovia, i urady. Radi by zakupic dajaky dom, či murany abo dreveny. Vravia, že je to pre nich ešči lepši, jako chata - bo su na dzedzine, blisko pri Tatrach. Dachterie z našich sa už vracili a staviaju domy, jakie u nas nebolo chyrac. Uš i Pavol Mlynarčikof, čo ho volaju akademik, prišiel staviac. I Jozef Macisof sa vracil. Tie s Tatroch sa tu len pchaju a pchaju!
Tak čo povieš, mam tu rolu Pret Maretof puscic dakomu, abo si i Ty rozdumeš?
Joój, uš mi krč nohu trime! Ale to nič, ras ci musim i tak šitko, zariadom a po poriadku porospraviac.
Na bodajčich mapach ich nenajdzeš. Ale su i takie, čo ich na nich vidno. Vravia, že su tajnie. Preto ci musim napisac zretedlnejši.
Ket si zaumieniš prisc domu po štreke, vezni si rychlik. Na Štrbskej štacii - tej velkej, vystup a presedni na osobny vlak, čo idze do Popradu. Vystup na Lučivianskej štacii. Ket by si išiel ot Košic, to vystup v Popradze a zas prestup do osobnieho vlaku. Lučiviansku štaciu nesmieš premeškac! Možno ci pridze dachto naproci. Hnet sa poobzeraj! A čo vidziš? Hole - Vysokie Tatre! Uš je dobre, uš sa nestraciš. Po starej hradskej, čo po nej chodzil Erdziak s jeho starym autom, ket išiel do Štrby, pridzeš aš do Mengusovec.
Naša dzedzina, jak keby bola zaščiknuta medzi dva vrchy. Viači vrch sa vola Kimbiark. Na nom rasnu borovice. Kope sa tam piarg na cestu a do dvora. Pri nom menši je Kimbiarčik. Tam sa dzeci sankaju. No a ten druhy vrch, z druhej strany dzedziny je Hobštac. On ma viac mena. Popri dzedzine je Zahumnia. Ostatnie mena, jako Pusta, Zariglia, Pri Patrii, abo Dolina volali preto, žeby ludzia znali, dze idu a žeby sa hodne nenachodzili.
Preto, že od Štrby najviac ducha vietor, šitko idze pres našu dzedzinu. Naša dzedzina je taky vydumanec!
Starie ludzia mali svoje domy tam, dze sa teraz vola Vyše Vsi, blisko Prcisk. Pres malu dzedzinku ciekol maly jarok. Ket ciekol pres Ves, volali ho Vesnik. Bol to len taky chocjaky jarok, čo nebolo v nom dosc vody, ket prišiel ohen. Ani mlyn neuciahnul. Ket ohen zničil drevenie domy, ludzia sa sciahli nižej, jak teraz byvaju. Vtedajši richtar a mudrie gazdovia privedli do dzedziny viaču vodu. V Hobkartach zahatali vodu Poprad a s nej odrazili potrebnu čiastku vody do umelo vykopanieho koryta pres Halmanec, popri Doline. Tam vpuscili i maly jarok Slop a potom pot nazvom Kyžnica vciahli vodu pomedzi Michalkove a Kubove chlievy do dzedziny. Okolo dzvonici, dze sa pripojil Vesnik, vodu skrutli nadol. Pri Dunaja urobili šuber, žeby viača voda nevzala mlyn. Zvyšna voda padala z velkej vyšky do fludra. Ket hajduk bubnoval: "Na mlynicu",gazdovia išli vyčiscic koryto Vesnika a Kyžnici.
Vo Vesniku boli len hlavače, dakedy i raky, v Kyžnici pstruhy, hlavače a sem-tam sa do šochtara abo putni chycili cimbajuzy.
Z Vesnika a Kyžnici sa voda chasnovala na varenia, pre kone, rožny statok, kury, husi a ostatnu hydzinu. Bola to dobra, tatranska voda. Hybaj potom, ket z vyšnieho konca začali puščac do Vesnika všelinejaku bridotu i hnojnicu a na nižnom konci ostatno svinstvo, prestali ludzia vodu pic a kopali si studne.
Teras sa uš vody z jarku nenapiješ! Narobili všelijakie ruly - pajpy - odpady, ale najviac bridoty idze do vody. Fuj!
Ot nas je bars pekny vyzor na Tatre. Najkrajši je s Kimbiarku, dze je i cmiter. Ludzia vravia, že tam chcu byc pohrebenie, bože sa i po smrci možu prizerac na Tatre. Na našom cmitri je sucho, bo je tam biely piarg.
S Kimbiarku vidno do Lučivnej, Štrby, Bacizovec, Grlachova, na šitko pole, i na Tatre. "Niet krajšieho mesta na svece"!
Naš krajan, Jan Šoltys - Sedliakof, čo umrel v Amerike, objavil, že v Potvočku sa voda traci a prechadza popot Kimbiark, na druhu stranu. Istotne tam budze dajaka jaskyna. Ziscil, že na druhej strane Kimbiarku, dze voda vychadza, pachla lanom, ket sa močil v močidle - tam dze bolo kupalisko.
Do našej dzedziny furt chodzili panovia s Prahy na leto, abo na zimnu lyžovačku. Ludzia sa im vystupili a šli spac na šop, abo do hlemajzu. Aspon im do domu prišli dajakie grajciare. Šitkym sa u nas pačilo. Možno, že sa im pačili aj cigane. Jednie su tmavie, jednie calkom čiernie. Dachterie su bars neporiadnie, dachterie si postavili koliby i domy. Najporiadnejši bol Pechač, čo pasol kravy. No i stara Tilda bola dobra ciganka, ale uš umrela. Znala upiesc makovnik. Ostatnym sa nechce robic. U nas nie je s nimi tako trapenia, jako na druhych dzedzinach.
Do mesta nie je bars daleko. Po hradske zajdzeš do Popradu za necalie dve hodziny. Ket idzeš hore vodof - kadzi suchši, ešči chytrejši.
V mesce najdzeš, čo chceš. Su tam urady, školy, aptieky i fiškale.Najhorši mi bolo, ket som musel duric kravu na jarmark. Potom som musel pri nej dlho stac, aš kym ju ocec predali. Dakedy i nadarmo. V jaseni, na Gala, uš bola veru velka zima.
Dlho,dlho sme nemali počtu. Chodzili sme do Lučivnej. Ale potom sme i my mali počtu a na nej dlho, dlho bol počtarom Galkof. Teras mi uš možeš napisac, ozdaj sa list nestraci.
V dzedzine su tri kostoly. Možeš isc do chterieho chceš. Najstarši je ten po husitach, čo mal nakrivo križik. Starie ludzia vraveli, že do križika musela počas prvej svetovej vojny trafic gula.
Ket spominam tych husitoch, musim ci povedac, že jednie ludzia vravia, že našu dzedzinu založili husiti, bo po polsky:
"Meng - gusovce" su " Malie Husovce". Druhie vravia, že zvolakadzi prišli tromi bracia: Mengus, Baciz a Grlach. Usadzili sa pot Tatrami. Každy založil jednu dzedzinu. Tak povstali Mengusovce, Bacizovce a Grlachov. Preto tie ludzia maju podobnu reč a maju podobny i kroj.
Ale su i takie ludzia, čo vravia calkom inakši. Šitko je zapisano v mengusovskej kronike. To ket pridzeš, to si ju pytaj, ozdaj ci ju daju.
Tak teras už znaš, dze su Mengusovce?
A eščik!
Ket budzeš hledac na mape Mengušovce, to ich nenajdzeš, bo my sme Mengusovce - bez kvačky.
To Hana s tamtej tak kriči, že ju aš tu slyšno. Chto zna, čo sa jej stalo? Možno len husa sa stracilo. Ona z ničeho urobi taku rozgraciu. Ale ket slyšim "ludzia", to ci chcem o nich dačo povedac.
Naša dzedzina je mala. Preto ci poviem o každom staršom dome. Započnem ot Jašku, bo oni mali vše čislo jedna. Starie uš pomreli. Popri nom byva Jano Krejnus, uš tieš umrel, i jeho brat, čo privandroval zo sveta. Ale ten si vystavil poniže dzedziny. No, potom je dom Mackof. Ket umrel, nik tam nebyva. Hnet su Košiarove s prednej i zo zadnej. Šitko pomrelo. Košiarikof dom je viac vytrčeny a Ondrejkof od mlyna uš vciahnutejši, bo pred nim je fluder a mlyn, o chterom ci eščik poviem. Kolo mlyna je Šefčikof a Ondreja Krejnusofho - teho pri kostole. Hnet pri kostole je škola, pri nej murovany obecny dom. Pot nim bol vše sklep na muku, cuker a šitko ostatno. Ku obecniemu domu je postavena bujaren a pastieren, dze byvali pastiere. Nat pastiernof bol Jantekof plac. Potom prišli Tomusove z nižnej a z vyšnej. Jaroš mal dom pri cesce, čo išla von z dzedziny. Z druhej strany tej cesty, čo išla pres dzedzinu boli ešči Sedliakove domy z vyšnej u Fifika a popri nom Sedliakove z novej. Ešči tam bol Palko Sedliakof s bratom. Hlemajsčeky mali okolo Vesnika.
Hore dzedzinof boli domy Krkošku, Šturmakof, Sedliakofho Ondreja a Mariny z novej, zo sestrof.
Z druhej strany cesty je Krajčierovych s hora. Ale uš i ponat neho sa buduju prisciahovalci. Poniže Krajčiera je Andriš a Galkove. U Ondrejka bol dom pomalovany na červeno, bo ujček si vzali cetku aš s Hrabušic. Ona nenosila takie kidle jak u nas.Ostatnie domy su vybielenie vapnom, do chterieho sa cvrklo kus belavieho. Poniže Ondrejkovych si postavil Karol s Fajglovym. Maju širokie place. Ondrej Mlynarčikof uš nemal telo mesta a Rišiak vonkoncom. Za Rišiakom je ten kostol, čo ma krivo križik. Hnet pri nom bol stary cmiter, dze krajčierof dochtor vyhrebal kosci a na nich sa učil. Za starym kostolom bol Pavol Pejtrikof a v kuce Kubinof dom, dze byval Mudrak a Skokanove, na zatku Boratkove.
A zas sa ta ulica vykruca nazat. Tam je vytrčeny dom Pejtrikof. Nadol začinaju stodola a chlievy a aš tak drevenica Mackofho Ondreja. Na druhej strane mali hlemajsček a pri nom rasnul krivy smrek, ot vtedy, čo do neho udrel hrom.
Poniže Macka su uš Hanisove z vyšnej, Hanisove z nižnej, Krajčierof z vyšnej, Krajčierof z nižnej. Mlynarove su uš dalša kapitola. Šitkie tie domy maju hlemajzy na druhej strane cesty. Pot Mlynarovymi, vo dvore, bol Hudač zo Šunavy a Meleky - richtar. Nevidzeli dobre na cestu, bo im zavadzal Mlynarof hlemajsček.
Pri Melekovi bol volakedy stary obecny dom. Teras je tam uš novy. Vdovin dom nemal dlho svojho pana. U Rachela stoji drevenica dodnes. Mišo Kubof nemal dosc mesta vo dvore - zato si vystavil štokovec. Popri Ondreja Kubofho z nižnej čeče Kyžnica. Furt mu brehy brala voda.
Za Kyžnicof je Dunaj, Počiatko, Michalkove zo zadnej. Potom Paluš Lešundak, Ondrejkove z vyšnej a nižnej, Lavrincove z vyšnej i nižnej. Kovačove a Pafkove su v jednom dvore. Poniže Pafkovych su Galove z vyšnej, Galove z nižnej, Ondrej Macisof zo zadnej, Macisove s prednej, pri školke.
Ešči je tu jedna rada domoch, dze dzedzina konči. Začina sa domom Pavla Galu zo zahrady, potom su Šefčikove, Samel Galof z močiara, tie z Budky a ostatny je dom Krajčierovych pri vodze.
Poniže dzedziny su cigane.
Teras je uš šitko inakši. Naše ludzia, ale i tie čo prišli, si staviaju novie domy od vymyslu sveta a ciahaju sa na vyšny konec od Krajčierofho domu ku Prciskom. Potom ot Jaroša okolo cesty na cmiter. Po calom zahumni nadol aš ku cesce, čo idze na Hagy a na Močiari. Ale o tych nebudzem vravec, bo oni do starych Mengusovec nepatria.
Starie ludzia neboli premazanie, jak teras. Ani neboli uražlivie. Mali tvrdu naturu, jak tatranska žula. Ket jednemu furmanovi,čo vozil drevo spoza Javoriny na gater do Belej, zaščiklo mu drevo palec na nohe, to si ho konskymi klieščami odščiknul,onuckof okrucil a zaviezol drevo aš na mesto. Potom šiel domu. Žena kone vypriahla a na nohu mu priložila svojenec. V kratkom čase vyzdravel. Abo ket sa chlapci sankali, mali na nohach len krpčeky. Dachterie boli boso. Ket čekali na sanky a bola im zima, stali si do baranici, čo mali na hlave. A nik nebol chory na chripku. Temu sa podobala ich reč a zvyklosci.
Starie ludzia si radi vypili. Ale to ich krčmar tak klamal, že namesto vyplaty za furmanku im dal vypic. Palenka narobila hodne trapenia a prnesla len biedu. Neskorši ludzia zmudreli a prestali pic. Ani krčmara v dzedzine nebolo - tak stalo v novinkach. Ale teras, teras sa zas pije. Uš nie po stojačky, ale po sedziačky a domu sa idze poležiačky. Tu zlobu prnesli privandrovalci a cigane.
Ludzia trimali vovedne. Braldigan si bral braltu za svoju ženu z dzedziny. Tu, chteru dobre poznal. To nie tak, jak teras vy, panovia, čo nehladzice skadzi ruka, skadzi noha. Potom sa čudujece, že sa vam manželsky stav rostriasa. I u nas boli dachterie, čo si vzali za ženu, ale len zo susednej dzedziny. Vše sa to dajak vypomscilo.
Svadby boli peknie s ohlaškami v kostole. Ocovia i macere pomohli dzecom do stavu manželskieho. Dakedy sa dohodli i s majetkami. Na šitko boli napisanie vinše. Pri vypytovani, či pri vchadzani do novieho domu. Ku temu sa eščik vracim.
Fary u nas dlho nebolo, ale ludzia sa dobre trimali. Ani dneska aš tak nepiju. Sem - tam sa povadzia. Najviac pre majetky.
Počas druhej svetovej vojny sa u nas skryvali fašistami prenasledovanie ludzia: Židy, Poliaci a ruskie partizane. Velko nebespečenstvo bolo pre tych, čo ich skryvali. Cala dzedzina o tom znala, ale nik ani nemuknul. Hnet by ich šitkych postrelali. Či by to i teras tak urobili?
Najhlavnejšo v dzedzine bol richtar. Dobry richtar sa nebal ciganoch. Na mesce s nimi urobil poriadok. Taky bol Kubof i Pafkof. Meleky bol tieš dobry richtar. Znal sa šmajchlovac okolo Nemcoch za druhej svetovej vojny. Vše sa dajak povykrucal a dzedzinu ochranil. Každy richtar chcel po sebe nehac pamiatku. Jeden dal postavic obecny dom, druhy vystavic cestu, opravic bujaren, postavic novu kolibu pre pastiera s jaloviznof. A zas dalši ohradzic cmiter, postavic mosty, abo opravic mlyn, koleso, buchkaren. Nat richtarom bol uš len natariuš. Ten mal urad v Bacizovcach. Do dzedziny sem - tam prišli pozrec dvomi žandare.
Po gazdovskej stranke dzedzine roskazoval urbarsky gazda. A ku nemu boli zvolenie ešči do pomoci. Najhlavnejšie boli kasire, čo šitko značili a vyberali i vyplacali koruny. Museli znac dobre ratac. Nemali nijako počitadlo!
Hajduk bol pravof rukof richtarovi. Mal pušku, chodzil do lesa, či dachto nekradne drevo. Musel mac na šitko oči otvorenie, vidzec pole i ludzi. On nosil všelinejakie roskazy ot richtara i s uradoch. Jeho povinosc bola bubnovac. Dobry hajduk znal bubnovac do noty. Bubnovalo sa na kostolisku, na vyšnom i nižnom konci. Ket bolo dačo surno, abo vojna, to išiel aš ku ciganom. Bubnoval tak dlho, kym ludzia neprišli pret neho a potom spuscil: "Dava sa na znamosc občianom, že to a to ...". Ket bubnovali chlapci, povraveli i naopak. Ras sa stalo, že bubnovali na gminsko. Nižny konec si myslel, že na Pastiersku, vyšny že na Kimbiark. Potom bola s teho zvada.
Ludzia neboli takie školovanie, jako teras. Šesc roky chodzili do školy. Na to dva roky opakujucej. Šitkie zostavali doma, na gazdovstve. Ket prišlo zle a nebolo korun, dachterie chodzili na štreku, abo cesty staviac, abo do Tatroch, dze sa stavialo. Podachterie odišli aš za more, do Ameriky. To ftedy, ket tu nebolo zarobku, ani sa drevo neštrajchalo z lesa a ket prišiel ohen. Hodne ich tam zostalo. V Amerike nebolo med lyzac. Ujček Jaroš vše vraveli: "V Americe dobre žice, ket nerobiš, poraži ce"! Čaško tam robili v majnach, abo na farmach. Ket prišli do kraja, mali veru ruky vyciahanie. Podachterie uš nechceli nosic mengusovsky kroj. Možno, že preto, že si dali v Amerike narobic zlatie zuby a vraveli: "hau, hau, du ju".
Poriadnie sa vracili a postavili si domy, abo prikupili viac pola.
Nebolo lachko najsc svoje graty, ket v dome bolo hodne ludzi. Preto šitko muselo mac svojo mesto. Periny na posceli a žrdzi. Graty v hlemjze a kasce, tie na nedzelu. Ostatnie na žrdzi, na kanape, abo poza pec, žeby nezavadzali. Ženy si svojo davali do kaščičky pot poscel. Najdrachšie veci boli uloženie f stole. Tam boli koruny, šitkie papiere, listy, okuliare a kešienkove hodzinky.
Na pofšedny dzen nosili chlopi na spotku gace s rasporkom, dolu zo šnurkami. Na ne si oblekli v lece placenie, v zime sukenie nohavice. Dachterie nosili sukenie leto - zima. Na nohy okrucili onucky a nohy šturili do bogančoch, abo čižmoch. V zime nosili kapce. Ujček Krajčierof donedavna nosili krpce.
Na holo celo si oblekli placenu košelu, hore zo šnurkami. Pot golier zaviazali šatku. Oblekli lajblik a ket bolo zimnejši i kabat. Šitko nosili dlho preto, bo si znali poplatac a šanovac. Na hlavu prišiel klobuk, abo čiapka zo šiltom. Ket bola velka zima, oblekli si brunsliak, mesto lajblika. V zime nosili baranicu.
V nedzelu muselo byc šitko novo a čisto. Na nohach vyboxovanie čižmy, do nich sukenie bielie, paropci belavie nohavice. Potom čista, biela košela. Pot golier berlinerovy šal, abo šafolka. Družbovia si davali olejkovu šatku. Na to prišiel vyšivany lajblik s gombičkami, kyscami a na chrbace s vyšitym kvetom. Ket bola zima, zarucili si hunu. Na hlave mali čierny klobuk s jednym, abo dvoma pierkami. Na klobuku kysec. Paropci nosili pierka.
Tak isto i ženy. Na košelicu si f povšedny dzen oblekli telo kydloch, kelo chceli. Na pretku si dali šurc. Hore si oblekli lietačku, ket bolo ceplo, abo lajblik. Na grg si dali šatku, chteru na prsach prekrižili a chrbace zaviazali. Ket im bolo zima, mali ešči takie kabaciky, abo nosili vlnenu šatu, zarucenu na hlavu a pres driek. Zopli ju pinom - zigerhajckof.
Vydatie ženy na hlave nosili čepec. Nan postavili šatku. Na pretku hlavy musel byc šopček. Na nohy buc čižmy, či kapce a všelijakie sandale. Na vlasach mali priviazanu harasku.
V nedzelu bolo šitko slavnostno. Dziefky nosili na hlavach party, ženy čepce. Košela s oplieckami. Vyšivany lajblik. Do neho pekna šatka s brošnof. Kydle čistie, vykrochmalenie. Žeby sa dobre trimali, nosili kolbasky. Na vrch prišiel pekny fartuch s ozdobnymi šnurkami a na nohy vyboxovanie čiernie čižmy. V zime nosili všelinejakie kožušky a na vrch štrikovanu šatu.
To neradi slyšia chlapci. Ale neda sa nič robic! Tak to bolo a tak i zostane. Ludzia odjakživa robili na poli. Vet skadzi by mali zrno, grule, seno, chlieb?
Teras je zima. V zime sa nič čaško nerobi. Len hnoj sa na sanach vyvaža do kopoch, na poli. Na jar sa rozrucuje a ešči v ten dzen zaore. Hnoj sa najviac vozi pot grule, bo ket nepomasciš, to nemaš. Ket v zime nie je cesta vybrodzena, nemožeš klasc velkie fury. Konom i volom je čaško ciahac. Pridze i na to, jakie ma chto kurty a vlaky.
Kurty su prednie sane na kerovania. Maju dva čela. Dovedna su sheftovanie šajbičkami. Na pretku je priloženo ojo. Pot ojom, dakedy nat ojom je hak na vahu a barca. Kone ciahaju za barca, voly za jarmo. Na kurtach je mesto na zakvačenia vlakoch. Tam sa do džury šturi svoren.
Vlaky su dva druky, šturenie do prednieho oplena. Na konci maju zadlabano na stlpky pod snice. Do snicoch, na zatku a do oplena, na pretku su zašturenie klanice. Medzi klanice sa ruci spodniarka a o klanice sa opru dosky - bočnice. Do neho možeš nakladac, čo len chceš. Do doščenieho voza sa vmesci kubik piesku.
Ket sa išlo do lesa, brali sa len kurty s oplenom na drevo.Na oplen sa vložilo drevo - gulacina. Šitko sa spasalo reciazof. Ras na pretku, potom i na zatku a gvortom sa sciahlo - žeby sa drevo nerozlietovalo. Za predny gvort si gazda vyhypsnul sednuc a pohanal. Starie chlopi sedzeli na zatku.
Ket sa išlo do mesta, lepšie gazdovia mali korbičku. Bars dobre sa v nej sedzelo. Lavrincof a Kubof mali najkrajšie v dzedzine, pomalovanie. Požičovali ich na sobaš. Ket prišiel Mišo Galof s Ameriky, začal si sam robic korbičku. Nemal trpezlivosc, predal ju nedokončenu. Po vojne si gazdovia zadovažili nemeckie, vojenskie sanky. Boli vyrobenie vo fabrike.
Hodne parobkoch si zadovažilo vojenskie lyže a na nohy všelijakie stupaje. Žeby sa neburili do snieha. Dzeci sa vozili na ručne vyrobenych sankach. Chlapci na takych lyžach, čo urobil Mackof.
Ludzia si v zime odychli. Chlopi šili kapce, platali, narubali dreva, rozrezali sečky pre statok a ho nakrmili. Ženy priadli, potom na krosnach tkali. Chlopi priadli na mašinke. Dziefčata vyšivali dečky. Parobci robili kudzele, abo sa len tak obšmietali. Večer išli do kudzelnej izby robic nazlosc. Starie ludzia rospraviali všelinejakie prihody o matohach, a tako choččo.
V zime bol čas na ohlašky a sobaše - kym boli fašangy. V lece uš nebolo času. V lece mali hybaj takie sobaš, čo sa museli vzac, čo im surilo. Hej, ale ket prišla jar, to by si mal vidzec! Chlopi rozrucili a odložili sane a urobili doščeny voz.
Doščeny voz mal predok i zadok. Holy predok, to boli kolesa zo špicami na železnej osi. Os bola prišrubovana ku snicom, do chterych bolo fpasovano ojo. S oja trčeli pod voz konce na podejmu. Podejma bola taka šajbička, čo nepuscila ojo na zem. Bola len na konskych vozach. V snicach bola džura, dze sa pripnul zadok voza. Na snicach bol i oplen s klanicami. Na posriedku bola džura na svoren. Svoren ciahal zadok voza. Zadok voza, to boli zas snice s kolesami. Na nich hore klanice na dosky. Tam sa viešala hamofka.
Najdvoležitejšo boli kolesa. Robili ich kolare a obciahovali kovače. Museli znac, jak urobic bahra, špice, hlavu. Kovače zvarili raf a nabili buxu. Hotovo koleso sa vložilo na kolimažof pomascenu os, z vonkajšej strany sa priložil klobučik a žeby nevypadnul dal sa na vrch lonik.
Nebol dobry gazda, ket nemal braniky poostrenie a dobre prišrubovanie a pluch v poriatku. I nože na pluhach museli byc vykutie. Nož znal pokuc cigan, ale ket ho bolo treba vyciahnuc, to hybaj do Lučivnej, ku kovačom.
Pri roboce sa šitko rozziga a pres zimu zrešetleje. Na pluhu najviac popuscili ručky, abo plaz sa zodrel. Kolieska, vahy, barca, reciasky, sciahaky i riat, šitko muselo byc opraveno. Cigan znal šitko ukuc. Ket neznal, to Hamor z Lučivnej. Pechač kone nepokul. S konmi sa chodzilo do Lučivnej. Ku Sakmariemu s kobulami, bo tam trimali hačuroch.
Šikovnie gazdovia si kone pokuli samie. Najhorši bolo temu, čo trimal zadnu nohu. A ešči, ket bol kon zvydrely! Ket si nepokul, hnet ci vylamali rohy. Na jar bolo treba rožniemu statku poodščikovac ratice. I jalovizni, ket išla na pašu.
Pret jarof mali gazdovia šitko pririchtovano. Zbožia i grule. Ženy krajali grule na dvojo i trojo, žeby ich bolo viac. Ženy pritom robili pletky. Hybaj svine mali na starosci a podojic. Mechy nebolo treba vše platac, bo boli mocnie, gazdofskie. Každu gazdzinu možeš poznac podla teho, jakych bravoch vychovala, kelo husi zarezala a kelo ma kuroch. Ta z vyšnej ešči teras predava husi. U Gala sa zas šitko poje!
Na jar sa najdrelej išlo na pašienku. Roshrnuli sa lajna, pozberali skaly, vyrubali kriaky a šitko sa počiscilo. Haluzina sa privezla domu. Ket škovranok zaspieval, gazdovia vychadzali na pole. Chto nezoral v jaseni, musel na jar. Bola to čaška robota a statok nezaciahnuty. Na oračinu sa sial ovos, jarec abo ladnik, či lan. Žito uš bolo zasiato v jaseni. Podla teho, chto jak sial, sa i posudzoval. Bolo treba znac jak usposobnic mech, zaviazac, žeby si šturil do neho hlavu a položil na grk. Na dolnom konci musi zostac dziera, dze vkladaš pravu ruku a z mecha vyberaš zrno. Treba znac siac. Začac ot pravej medzi, isc aš na konec. Potom sa obracic nazat a siac popri druhej medzi. Nakonec treba zasiac posriedok roli. Ket stupiš pravof nohof na oračinu, treba rozrucic, ket lavof, to nabrac. Rucac rovnako pred seba. Jak zaseješ, tak budzeš i žac. Ket husto, polehne. Ket riedko, nenarasne.
Spadnuto zrno na oračinu treba zabranic, žeby šmyklo do zemi. Ket je rola zapyrena, to je najhorši. Pyr treba vyrucic ku medzi a potom ho pozberac a odviesc het. Prvo branenia sa vola šrimovania. Všelijak od medzi ku medzi. Potom sa zabranilo šitko, ale uš do rovna. Ket pole uschlo, pole sa zavalkalo.
Ku koncu jari sa sadzili grule za pluhom do každej druhej brazdy. Sadzilo sa do tej mekšej zemi pri brazdze a to tak daleko ot seba, jako ženska stupaj. Ale nie taka jak Miša Galofho, abo Ondrejkovej. Možno tak, jak Šefčička.
Ket bolo šitko posadzeno a posiato, chodzilo sa plec zbožia, prečiscic grule, skaly pozberac. Neskorši sa grule hvokali. Krkoška sa s jeho Fakom ponahlal dačo zarobic. Vozil drevo na gater, abo na bacizofsku štaciu.
Ani sa nenazdaš, jak sa jar pomine. Hnet bolo Petra - Pavla. Ludzia sa richtovali na luky. Chlopi pokuli kosy. Dobre pokuta kosa je velka pomoc v škucine. Starie chlopi porichtovali hrable, vidly. Ženy vyprali letnie graty a šlo sa na luky. Najdrelej sa kosili nižnie luky, žeby na nich do jaseni ešči narastla otava. Potom sa išlo na vyšnie luky, Hobakore, Šoltyska, na Dzielnice, Dzieliky a Hovald.
Chlop sa posudzoval podla teho, jaku mal kosienku. Najlepši znal vyholic Fifik. Kosic bolo umenia. Chlapci sa museli zamlada učic, kosu pokuc, kosu nabic, odmerac, poostric a kosic. Vystrety, a nie tak jak na dolniakach.
S pokosenych riadkoch ženy travu rozrucali po luke a kraje ohrabali do chvostoch. Seno sa obracalo hrablami, kym neuschlo. Potom sa poskladalo do kopkoch a s nich sa bralo do rebrinovieho voza. Zvažalo sa do dzedziny, abo do šopa na vyšnych lukach.
Rebriniak sa urobil tak, že sa doščeny voz rozrucil. Na zadok voza sa dala dlchša razvora, vyrucil sa oplen s klanicami, dal sa taky na rebriny. Na zatku i pretku sa zopli raspinom. Pozakladali sa lofče, reciasky pre pavus, rucila sa spodniarka, na nu pavus a hotovo. Rebriny mali takie reciasky, čo na nich boli hojdačky. S nich sa urobili brucha, do chterych sa kladlo seno, žeby sa viac pomescilo. Najhorši bolo s nich vyberac škucinu!
Maly rebrinkasty voz bol na drevo a haluzinu. Zo šopoch sa seno vozilo v zime, ket nebolo telo roboty. Na gminsko sa chodzilo kosic a hrabac seno pre bujakoch a na farsko, pre pana učitela, bo on dzeci učil, hral na organ i kostol odbavoval - ket tu nebolo farara.
Dzeci neradi tlačili seno v šope. Najhorši štichala škucina s Hobakora.
Ešči seno nie je doma, uš treba kosic zbožia. Nie každy chlop znal porichtovac zbožnu kosu, urobic hrabky, žeby rovno stali a neštrafali zbožia pri koseni. Zbožia sa kosilo a rucalo za seba na riadky. Ket uschlo na jednej strane, hrabliskom sa riadok obracil na druhu stranu. Potom, ket uschlo, ženy z riadkoch nahrabali kopky a chlopi dve i tri kopky dali na povrieslo, sciahli a zaviazali do snopa. Snopy sa znašali do mandloch. Žito sa kosilo inakši. Slama sa podberala ručne a kladla na povriesla. Urobili sa snopy a tie sa dali sušic do križoch. Ket snopy uschli, zvezlo sa šitko do stodoly. Žito sa mlacilo cepami, žeby zostala rovna slama. Ostatno zbožia na mlaciačke.
Nakonec prišli na rad grule. Najdrelej sa pokosila a spalila grulina. Potom sa riadky vyorali pluhom, kopačkami sa zem rozhrnula a grule pozberali do flfajsa abo košika. Nosili sa do mechoch. Voz s mechami do pivnici, abo na predaj, abo do krochmalni. Dachterie si na vyberania grul kupili macejovsku mašinu. Šitkie dzeci museli zberac grule. Nie jak teras. V pivnici sa grule roshrnuli pocieskom. Do pivnici sa spuščali ladof. Šitkie grule boli hnet na poli pretriedzenie a shnitie vyrucenie. S lanom sa robilo len tak, uchytkom. Chytro vytrhac, do hužvoch zviazac, oriafac, namočic, skalami začažic, vyštvochac, vysušic, vybuchkac, usušic, vytrec, vypacierac, vyčesac a potom uš len priasc.
V neskorej jaseni, ba aš v zime, zostala robota s drevom. Naše lesy su v Rovni, Slope, na Hovaldze, Za Hovaldom, v Kravjanskom, aš ku Varce, v Šoltyskom, Dzielnici, Hobakorach , Uhliskach, na Kimbiarku, Kimbiarčiku, okolo Popradu aš na Hopkarty a indzej. Ket si chceš ukradnuc, to zo štatnieho.
A pole je na Komornickom, na Hadvige, Uzave, kolo Popradu, na Hovaldze, na Zahumni, Doline, Pustej, Zarigli, Hobštaci, kolo Kimbiarku, v Potvočku, na Lučivianskom, Bacizovskom, Štvolskom, v Borovi, pri Kupeli, na Žlebine, Predmaretof, na Intravilane, Vyše Vsi, za Hliniskami, Prciska, Velky Rik, Guščienec, pri Kupeli a poza Rik. Dachterie maju na Velickom, Bacizofskom, Lučivianskom a Štvolskom.
Najkrajši je na Kimbiarku a na Hovaldze. Tam široko - daleko vidziš, i Tatre. No i kolo Popradu je pekne. Z Doliny je pekny vyzor na Tatre.
V našej dzedzine sa hodne pomenilo, ket sa založilo družstvo. Gazdom šitko pobrali, čo mali. Len jednu kravu im nehali a pol hektarovo zahumienko. Šitkie role zorali dovedna a narobili velkie hony. Kravy zapreli do kravinoch, celata do celatnika a kone do koniarky. Svine dali do Kriakoch. Ujček Ondrejkof a Košiarikove i Sedliakove nefstupili do družstva. Možno mali pravdu.
V družstve je lachši, netreba aš tak čaško robic. Na šitko su mašiny. Zle je, že si ludzia nehladzia svojho. Cudzi im tu gazduje. Bolo i lepši, ket si ludzia mohli postavic domy a chodzili po rekreaciach. Teras nemaju ani telo, žeby sa samie vyplacili. Nič neopravuju, nestaviaju. Strechy čeču a kravy stoja vo vodze. Neznam jak to dalej pojdze. Starych uš niet a mladie su kadzi tadzi. Najlepši by bolo ot žialu uceknuc.
Volakedy nik nekradnul. Len cigan sem - tam dačo pociahnul. Teras uš i na nižnom konci pokapala slanina. I grule v pivnici pokradli. Musim isc pozrec, či som zamknul hlemajs!
Najviac kunoch je na nižnom konci. V Kubovej stodole ulapili lišku. Na vyšny konec chodzi medzvec. Vidzel som jeho stupaje.
Skoro v každom dome maju psa, u Macisa samie mačky.
V dzedzine sa odjakživa choval rožny statok. Ofce, nie. To isce ot ftedy, ket v Mengusovskej doline, v Tatrach sa zošuchli skaly a zasypalo baču s ofcami. Starie ludzia tak vraveli.
Najpotrebnejšo zviera v domacnosci je krava. Dobra dojka utrime pri živoce calu rodzinu. Trafic na dobru kravu nie je lachko. Najhorši je, ket idzeš na jarmark, chceš kupic kravu a neznaš si vybrac. Prešibanie kupci to znaju.
Dobra krava musi mac cenkie rohy, mokry mulec, cenku skvoru, dobro vemjačko, zdravie struky a hrubu žilu, čo idze ku vemenu. Oči musi mac bystrie. Nesmie byc vysknuta jak smrtka. Nesmie švistac ani dristac. Musi sa znac pasc. Nesmie byc ani jalova, bo čo s takej? Potom nedoji. Dobra krava ma dobro potomstvo. Zdravych byčkoch i jalovičky. Len ot dobrej kravy treba prisadzic.
V dzedzine trimali po tri, aš štyri kravy, dva kone abo voly. Bo jednie boli koniare, druhie voliare. S konami chytrejši zajdzeš do mesta. Voly boli často mocnejšie, jak kone. Voly pomenši ciahali mlaciačku do stodoly. Mašinu nevyvracili. Kone šarpali, viac sa vlakoch i autoch bali a všelinečo povystrajali, ket boli zvydrelie. Staršie voly sa prikrmili a predali na meso. Dakedy mali aš dzevac metre vahy. Na ich mesto sa prisadzili mladie volky. Čaško ich bolo učic ciahac, ale kone ešči čašši. Su viac splašenie.
U nas sa šitko paslo. Kravy chodzili i na obed domu. Cestu furt zašvistali lajnami. Ludzia museli pozametac, bo by si panovia zmazali nohy. Žeby ludzia znali, kedy vyduric, to musel pastier na vyšnom konci pukac a potom trubic. Ket sa pasli kone, to najlepši znal pukac Michal. On si znal urobic bičisko a upliesc cenky šnurik. A potom ponat hlavu pukal. Ta z vyšnej, nikdy neslyšela trubic. Vše sa opytovala : "Uš durií?"
Ket sme hrabali na vyšnych lukach, bolo treba vozic seno do šopa abo domu. Ocec mi povedali: "Chlapče, ic po kone do Rovni, na stadlo a z domu privez voz "! Musel som znac ulapic kone, potom založic ohlavce a na koni bes sedla prisc domu. Ja som vše dostal suchieho vlka, bo kobula mala chudy chrbat. Bola povolnejša, sedlova. Ručny bol splašeny.
Jalovizna sa pasla oddzelene a pres leto zostala na vzdialenejšich pašienkach. Tam prevezli i kolibu pre pastiera. V jaseni, ket sa vracali domu, nejedno stača malo na chrbace pengre, čo ket vycisneš, vybryzgne biely chrobak.
Kym sa statok naučil pasc, hodne vystali ludzia i pastiere. Pres zimu odychnutie hodne bzikali. Museli sme sa s nimi nahanac. Ket dachtero nesluchalo, to mu na grg zavesili druček. Ket ucekalo, to ho druček buchal do nohoch. Potom prestalo. Pastiere mali pre rožny statok zvonky, viačie i menšie. Konom viešali spiežofce.
Nie každy mal dobry statok. Bolo treba znac okolo neho. Kedy pripuscic, kedy odstavic, kedy nakrmic, podojic, hnoj vyrucic, stača obriadzic. Sem - tam ho učesac. V sobotu kone umyc. Ket hača hodne drancovalo kobulu a bolo ho treba odstavic, priložili mu na pysk skvorku s ježa. Potom ho kobula kopla. Kelo razy si tak myslim, žeby tak mali urobic i rodičia, ket ich dzeci drancuju. Možno, že i kopnuc !
Pres leto sa husi pasli na Močiari, abo na Zahumni. Furt pasla ciganka, Pilka. Dachtera gazdzina mala i dvacac. Najviac ta, z vyšnej. V jaseni, ket boli husi velkie, to sa dakedy chycili na kriedla a ucekli z Močiara.
Svine sa volakedy pasli, ale teras uš nie. Chovaju sa doma. Chytro rasnu a maju hodne masci. Najhorši je s nimi, ket začnu hynuc. Ras zbelaveju, abo dostanu flaky, zatrepu nohami a Ty hadaj, čo im je. Ket zdochnu, cigane sa o nich postaraju. Choroby sa najviacej rozširuju ot potkanoch. Furt sme ich lapali. Pavol zdola lape kuny i tchoroch, bo na nižnom konci ich je najviac. Dachterie si davali svine a kury ščiepic proci moru. Ket prišiel opity - ten kurimakaj, to ani dobre nepoščiepil. Kury i tak pozdochynali. Hybaj nadarmo bolo treba placic.
Kury sa plantali po dvore a sedzeli v maštalni na bance. Vajca nosili do žleba. Dachtera si našla hniezdo pot haluzinof, abo na šope.
Dva razy do dna sa kydal hnoj. Najhorši smrdzel, ket sa vyvažal spopot plankoch. To mi ocec vše dali taku britku robotu!
Na jar sa chlievy opackali hlinof, dze bolo treba. Potom sa omazali a vybielili vapnom. Tilda to robila za kus zapraženieho.
Najhorši bolo gazdom, ket im statok brali do JRD. A potom, ket kravom poodbijali rohy, žeby sa neklali a žeby im nezavadzali pri uvadzovani. Vet tam krava nema gazdu, čo by ju pohlatkal a každu osve uvadzil!
Ket zdochla naša kobula, to sme ju za konom vyciahli do tej dziery, na Bani. Podachterie vyvezli na Kimbiark a zakopali. Do troch dni zdochliny nebolo. Boli takie, čo našli, vykopali a zjedli.
Šitkie domy boli volakedy drevenie, opackanie hlinof a obielenie. Dachterie proci diždžu obili scenu doskami. Domy nemali takie zaklady, jak teras. Z Rovni, abo spoza Hovaldu privezli v zime velkie skaly a tie podložili na šitkie rohy v dome. Potom s okresanieho, abo neokresanieho dreva staviali sceny, na chterych urobili dvere a obloky. Zvonka i zdnuka, do drevoch pozabijali koliky, žeby hlina po opackani lepši trimala.
Poriadny dom mal tri čiastky. To boli: predna i zadna izba a pitvor medzi obidvoma izbami. V izbach boli na zemi dile a na tragarach dosky, na nich zašlichtovana hlina, žeby bolo na povali ceplejši a žeby sa neprašilo. Každy dom mal na hlavnom tragare vyryto, že: "Tento dom postavil v roku Pana...ten a ten". Pitvor nemal povalinu, bo tam sa varilo a dym išiel rovno aš ku oknu na streche. Do domu sa išlo pres pitvor. Jedna rodzina byvala v jednej, druha v druhej izbe. V izbach boli hlinenie, abo kachlove pece a dym vychadzal dzierof do pitvora a tam pot strechu. V pitvore mala každa gazdzina svoj kozub, neskorši šporhet, pri chterom varila. Dym išiel na povalinu. Tam boli zavesenie šoldre, kolbasy a boky slaniny, čo sa udzili. Vše bol pririchtovany rebrik, vedro s vodof a na druku pruceny vechec a hak proci požiaru. Gazdzinky si do hrncoch nehladzeli, ale vše sa opytali: "Čo variš"? Sedzelo sa na kanape a tofličkach, dzeci na stolčeku.
Neskorši začali staviac muranie domy z nevypalenej cehly, zavanych valky. Prvie murovanie domy boli u Gala z nižnej a u Gala na zahradze. Stoja dodnes.
Dachterie starie domy mali pristavenu komoru, druhym stačila omaria a špajstrun. V najstaršich domach sa varilo na drajfuse. Ket vykypelo, malo dze ucekac.
Vo dvore na zatku sa staviali drevenie chlievy pre kone a rožny statok. Hoveda stali na drevenych plankach, žeby moč dobre odciekal a žeby mali sucho. Pot statok sa rucilo slamy, žeby bolo statku lepši žeby sa dal hnoj dobre kydac. Spot plankoch sa hnoj ras za rok vyvažal. Statok žrel zo žleba a seno z jasiel. Do jasiel sa seno narucalo zo šopa džorof. Chlievy boli pokrytie šindlom, abo snopkami zo slamy.
Pre svine a husi postavili zvlaštny chlievik. Kury sa plantali pomedzi statok a nesli do žleba. Často sa priplantal tchor, abo potkane. Gazda sa nezaobišiel bez počopa. Donho si mohol dac voz, sane, rebriny, riat na kone a šitko, čo bolo treba do pola. Na jednej strane bolo narubano drevo, klat a sekera. Na pristupnom mesce museli byc šufle, čakany, vidly, štipak, štanga, metla, flfajs, pociesk, piely a sekere. Chto mal voly, to i jarmo s ihlicami a varštac.
Na konci dvora bola stodola s plievničkof. Do začinka sa ukladali snopy nevymlacenieho zbožia, abo vymlacenej slamy. Na humne sa mlacilo ručnymi cepami, abo na mašine. Zrno sa odzelilo ot plevoch na mlynku a plevy sa vyrucili do plievničky. Ket sa oparili vodof a pomiešali zo sečkof, statok ich dobre žrel. Na humne bola vše rezačka na slamu a na kope sečka pre kone. Na humno sa fchadzalo velkymi vratami. Stodoly boli drevenie, zakrytie slamof, abo šindlom. Nejednu stodolu zožrel ohen.
Pret domami bola drevena zahradka a v nej rasli kvety a pestovali mrkvu, petrušku, pažitku. Dakomu rasnul len lupščik.
Hej, ale čo som ešči zapomnel! Každy dom mal svoj budar. Dze trimali panoch boli dva, abo jeden s dvoma džurami.
U nas bolo všadzi čisto i v dome a cesta pozametana. Bo ket sme mali panoch, to ani inakši nemohlo byc. Nik nemal vši, ani blchy. Ket prišiel daky zavšivaveny žobrak, dali ho spac do chlieva, abo na šop. Ale nesmel fajčic!
Ku gazdovskym budzinkom, ale uš spoločnym, sa ratal obecny dom, pascieren, bujaren, obecny mlyn a buchkaren. Voda sa takym žlebom privedla naprf nat vodno koleso buchkarni a potom nat koleso mlyna. Chtery šuber sa otvoril to toto koleso začalo krucic.
Vo mlyne bolo ešči jedno, ale uš ozubeno koleso s palcami, na tej istej švale. Ot neho sa potom krucili šitkie ostatnie kolesa, koleso mlecej stolici i koleso kamenieho šrotara. S hlavnej transmisii sa remenami prenašala sila na ostatnie švungrady. Mlynar Ambrozy si nedal pozor a potom ho vciahlo do švungradoch a polamalo mu nohy. Nešikovne zrucoval nohof remen s kolesa. Dlho sa liečil. Na chlieb si treba znac zarobic!
Popri mlyne bola taka chajdka. Volala sa buchkaren. Tieš bola na vodny pohon. V nej boli umiestnenie štyri stlpy - stupy, okresanie do štvoruhlasta a vmontovanie hore i dolu do jakejsi stolice. Mohli sa pohybovac hore i dole. V dolnom konci bolo do stlpoch zadlabano a do dzieroch boli šturenie drevenie narazniky. Popriečky tych stlpoch išlo okruhlo drevo od vodnieho kolesa. Na nom, proci každiemu stlpu, boli drevenie pazdure. Ket sa vodno koleso začalo krucic, krucilo sa i to okruhlo drevo s pazdurami. Chtery pazdur zachycil naraznik stlpa /stupy /, tak ten stlp vyrucilo tak vysoko, že žena, čo sedzela na druhej strane, stačila pot stupu položic hrsc vymočenieho a usušenieho lanu. Potom ho krucila sem a tam, kelo razy sa stlp pohnul. Ket bol lan vybuchkany, poviazali ho do snopčekoch. Po vysušeni sa ešči musel na trlici trec, na česadle učesac a na kudzel namotac. Priadol sa ručne, abo na mašinke. Joj, to bolo veselo, ket sa uš priadol!
Najhorši bolo ludzom, ket prišiel ohen. Naša dzedzina neras vyhorela. I ket boli domy opackanie hlinof, ohen sa dostal pres dach. Potom to len tak vzblklo. V dzedzine boli vycvičenie fajermane a mali ručnu špricu. Najhorši požiar bol na dolnom konci v dvaciatomprvom. Šitko do zniku shorelo. Shorel i statok. Najhorši bučeli košiarove voly, ale ku nim sa nik neodvažil. Na cudzich fajermanoch sa neoplacilo čekac, bo vše prišli, ket uš bolo neskoro. A vo Štvole nikdy nemali poriadnu špricu.
Na chlieb treba čaško robic. Najdrelej na poli zrno dorobic. Dac ho pomlec. Aš tak je s teho chlieb.
Na chlieb sa chasnuje jarčena a žitna muka. Ket chceš žitny, daš viac žitnej. Cetka Košiarova davali do chleba i grule. Možno, že len pres vojnu. Starie ludzia vraveli, že ket bola chudoba, to ludzia jedli lobodu a s usušenieho pyru si namleli muku. To bolo dačo strašno! Ket bola vojna.
Ale ja chcem povedac, jak upiesc chlieb z riadnej muky. Najdrelej treba zrno zomlec na riadnej stolici. Taku mali v Štrbe. Dachto chodzil do Mlynka. U nas nie bars dobre mlel. Na chlieb sa vzala najlepša muka. Šrot a zubriny davali svinom, husom na šulky, abo posypac sečku pre statok.
Každy dom mal svoju pekarnu pec. Pekarna pec bola v pitvore. Vymurovana bola s cehloch. Do nej sa vmescilo dzesac i dvanasc chleboch. Hornie dverky sa viac, abo menej privierali. Gazdzina si s nimi richtovala žiaru v peci.
Do pekarnej peci sa davalo inakšo drevo. Nie jak do šporhetu. Dlchšie polienka sa rozščiepili na dvojo - trojo. Do pekarnej peci sa poukladali križom - kražom, jako na dajaku vatru. Na jeden chlieb pripadlo jedno polienko. Na podpalku sa urobili ščiepky. Drevo sa v peci podpalilo. Najchytrejši sa ohen zduchal zo suchieho dreva. S pecof sa nič nerobilo, kym šitko drevo neshorelo. Ket boli uš len červenie uhliky, to sa drevenym pocieskom prihrnuli napredok peci, ku dverkom. Cala pec sa ometlom zo zelenej pruciny vymetla. Ometlo sa namočilo do vody, žeby hnet nezblklo. Najlepšo bolo z vrbiny. Na zatku pekarnej peci nesmel zostac ani jeden uhlik. Lachko by sa vburil do chleba. A čo potom? Len na pretku, pri dverkach ostalo ohnisko s uhlikoch. Ket si chcela gazdzina do peci posviecic, abo ket bolo treba pridac hycu, rucila dakelo ščiepkoch dreva, na tie uhliky. S nimi sa hyc utrimoval.
Chlieb sa sadzal do riadne vypalenej peci na lopace. A pekne, jeden ku druhiemu, žeby sa nenarobili kromky. Ja som mal rad kromku.
Pri dverkach pekarnej peci sa piekol podplamenik, abo poškrobok. Podplamenik bol kus chlebovieho cesta. S neho sa urobil tlaplavy kuchen. Ženy ho po vrchu podzipkali dakof paličkof a rucili do peci. Ket sa upiekol, po vrchu sa pomascil šmalcom. Jel sa ceply, s mliekom. Bars šmakal!
Poškrobok bol tieš kuchen s naškrabanieho cesta, čo zostalo v koryce. Do cesta sa dalo kus masci a cukru. Po upečeni sa nepomascil. Jel sa len taky. Dzeci ho radi jedli, bo bol sladky. Macere s neho robili popky pre dzeci.
Joj, vidziš! Bol by som zapomnel povedac, jak sa to cesto ku pečeniu narichtovalo. Nuž, to bolo tak:
Najdrel sa s hlemajzu šitko poznašalo. Muka, kvas, sol i vahanky. Vahanky boli takie furmy, vydlabanie do dreva, na dva okruhlie chleby. Zneslo sa i dreveno koryto a šragy, na chterych sa miesil chlieb. Do koryta sa nasypala preosiata jarčena i žitna muka. V hrnčeku na šporhece sa rozmočil kvas. Kvas bol kus cesta s ostatnieho pečenia. Potom s kuska muky s teho kvasu sa urobil podmlat. S kvasu, muky a vody sa urobilo riedko cesto. Podmlat sa robil vše večer. Do rana podmlat skysnul. Ku nemu sa pridalo telo muky a vody, kelo sa myslelo upiesc chleboch. Cesto sa nesmelo presolic. Toto šitko sa muselo v koryce rukami dobre vymiesic. Mlačšie ženy miesili, bo mali mocnejšie ruky. Vymieseno cesto sa nehalo dve hodziny kysnuc. Potom sa po zemi poukladali vahanky, posypali mukof. Do každieho vahanka dala gazdzina kus odščiknutieho cesta. Po vrchu rukof potlapkala. Ešči i vo vahankach sa cesto nehalo kuščik pokysnuc.
Z vahankoch sa po jednom cesto vyšuchlo na lopatu a šup do rospalenej peci. Tak, jak ta jenžibaba, čo dzeci rucala do peci! Na lopace sa ešči bochnička občlapkala vodof a rukof sa lepši pomazala, žeby bola hladka skvorka. Naša stara mac dve hodziny vartovali, kym sa chlieb neupiekol.
Ket bol chlieb pekne a do červena upečeny, otvorili dverky, pocieskom si bochniky priciahovali ku sebe a kus inakšim sersanom ho vybrali s peci. Ukladali ho na dajaku dosku. Ket vychladnul, vynesli ho do hlemajzu. Ešči som zapomnel povedac, že ket chlieb s peci vybrali, to ho kriedlom ometli, žeby na nom nebol popol, abo uhliky. Dachterie chlieb ešči raz občlapkali vodof. Chlieb sa dobre trimal v omarii. Tam tak chytro nestvrdnul.
Po pečeni chleba sa pekarna pec vyčiscila a ešči do ceplej sa poštural lan na trenia. Ket som si ras s takieho lanu chcel urobic cigaretlu, pri pripalovani mi odfrknul ohen do peci a šitka uroda lanu zblkla a shorela. Hej, ale potom som dostal! Bola pri tom i moja sestra.
Ket nešikovna gazdzina zle pokladla chlieb do peci, narobilo sa hodne kromkoch. Ja som mal rad kromku! S dobrym chlebom sa gazdzina rada pochvalila. Ket prišla suseda, to ju ponukla: "Vezni si z našeho chleba, na slinku"!
Hej, ale ket bol chlieb zle upečeny a mal osličku, nichtera nechcela ukazac!
Ket sa Košiarovym chlieb nepodaril, to ho zas rozmočili, vyhnetli a rucili nazad do peci. Taky chlieb mal skvorku i v posriedku.
Cigane chodzili po dzedzine a vraveli: "Ta dajce kus chleba"!
Jak sa človek naje, taky potom je. Nemožeš žic a nejesc!
Rano sa inšo jedlo, jak na obed a večer. Skoro každy dzen bolo inakšo jedlo. Medzi tym chleba a slaniny, abo kolbasa. Pre dzeci chlieb s maslom, abo zo šmalcom. Na frištik sa jedlo zapraženo, jedlo s mliekom, polovina, praženica, pankuch, abo chleba - mlieka.
Zapraženo
V panvičke treba upražic na falatky pokrajanu slaninu. Do teho pridac jarčenu muku a urobic zaprašku - do červena. V druhom hrnci uvaric grule, aš do meka. Ku nim namrvic s cesta halušočky. Cesto treba urobic s jarčenej muky. Do neho rozbic vajco a urobic cesto. S cesta sa buc rukami, abo na trielku robila ta mrvenička. Dachtera žena mesto mrveničky dala do hrnca krajanie, abo sadzanie halušky. Sadzanie halušky sa robili loškof s loparika. Potom sa zapraška zmiešala s ostatnym, čo bolo v hrnci. Ket ešči ras zovrelo, bolo šitko hotovo. Do teho jedla si možeš vliac kus kvasnieho, abo sladkieho mlieka. Dzeci maju rači sladko.
Ket bolo jedlo s haluškami volalo sa "zapraženo". Ket s mrvevičkof, to"zacierka". Najlepši šmakalo s drevenof loškof.
Jedlo s mliekom
bolo bez masci, ket sa uš svine pominuli, abo pre zmenu. Uvarili sa grule, jak pri zapraženom. Pridala sa zacierka, /mrvenička/ a šitko sa zalialo prevarenym, slatkym mliekom. Ženy a dzeci to mali radi. Chlopi frflali.
Polovina
bola jedna polovica uvarenych grul, nepotlačenych a druha polovica potlačenych. Ku temu sa pridali tlapkavie halušky. Na konec pridze masc a škvarky zo slaniny. Ku temu pasuje cmar, abo mlieko.
Praženica
sa robila z vajcoch, na slanine. To ket kury nesli.
Pankuch
sa urobil tak, že sa ku rozbitym vajcom prida muka, mlieko a kuščik sody bikarbony. To preto, žeby šitko narastlo. Prida sa ščipka soli, vyleje na panvicu s rospraženof slaninof a hotovo. Pankuch nie je taky masny, jako praženica.
Chleba - mlieka
to ket sa ženom nechce varic. Je pre starie ženy, čo uš nemaju zuby, abo pre dzeci. Ket zafčasu rano museli isc chlopi do chlieva, to do ust rucili škvarku zo slaniny, abo konček kolbasky. Ženy za ten čas navarili frištik.
Varenia mala na starosci stara mac - svokra, ket žila. Nevesta sa učila dojic kravy. Kolo varenia sa len tak obšmietala. Možno preto sa dachterie nevesty neznali dočkac, kedy sa svokra pomine.
Rano, ket išli chlopi do roboty, to im do tanistorky dali chleba, slaniny, kolbasku a nožik. Žeby neuschlo, zabalili do placenej randy.
Kubof musel mac so sebof i boket mlieka!
Na obed sa inšo varilo v nedzelu, inšo v pofšedny dzen.
V nedzelu sa varilo :
Krupy s udzenym mesom
Uš v sobotu večer bolo treba odseknuc falatok udzenieho mesa. Dali ho do vody, žeby zmeklo a nebolo slano. Rano sa umylo vo vodze a rucilo do hrnca s vodof a na šporhet. Do hrnca sa dala mrkef, petruška a chto mal, to i kvaku. Potom sa vsypali hrubie jarčenie krupy, kuščik fizoloch, hrachu a pokrajanie grule. Varilo sa tak dlho, kym šitko nezmeklo. Ja som rat štural ruky do hrnca a kradnul meso, ket už bolo uvareno. Poliefka sa jedla z misky s drevenof loškof. Ku mesu boli poštuchanie grule, abo chlieb, či uvarena kvasna kapusta. Na sviatky boli brusnice.
V pondzelok a utorok sa pre zmenu jedli
Uvarenie grule s mliekom
Dobre padlo, ket boli pomascenie. V jaseni šmakali s rospraženof husacof pečienkof.
Hrachova a kvasna poliefka
sa chytro navarila. Do nej sa dal bopkovy list. Lepši šmakalo, ket tam bol i konček kolbasky.
V stredu sa varila brajka abo braja.
Brajka
sa uvarila tak, že do posolenej vriacej vody sa zatrepala a pomocof mutvičky rostverdlala jarčena muka. Varilo sa, kym nezovrelo a neshustlo. Brajka sa vyliala do misky. Po ochladnuci sa zaliala slatkym mliekom a jedla.
Slepa braja
Do nescedzenych uvarenych gruloch sa pridala jarčena muka. Šitko sa vovedne povarilo. Vyštuchana kaša sa za cepla vyliala do misky. Po ochladnuci sa na vrch rospuscilo maslo a pripijal cmar, bo v stredu ženy mucili.
Vo štvrtok a piatok sa varili
Pirohy s grulami abo tvarohom
Z jarčenieho cesta sa vyvalkal kuchen. S neho sa poharikom povykrajovali kolieska. Do kolieskoch sa dali uvarenie grule s pažitkof, abo tvaroch s pažitkof. Po uvareni sa pirohy poliali mascof zo škvarkami. Na dne misy musi byc hodne masci, žeby sa dalo potunkac.
Zavarance
Ket sa uvaria grule, treba pridac jarčenej muky. Šitko povaric, vodu scedzic a mutvičkof potlačic. S cesta rukami naščikac malie kusky, omascic s rospraženof slaninof na cibuli.
Rezanky s makom, abo s tvarohom. To je lachko navaric.
Pankušky
sa robia z kysnutieho cesta.Vypražaju sa vo svinskej masci. Ku nim biela kava abo tej.
V sobotu:
Halušky s kapustof, tvarohom, abo bryndzof
Halušky sa varili vše f sobotu. To žeby chlopi znali, že uš idze nedzela. Na dobrie halušky treba grule očiscic, na trielku potrielkac. Do potrielkanieho dac vajco, jarčenu muku a posolic. Potom do posolenej vriacej vody sadzac ručne pomocof lošky abo pomocof noža. S cesta na malom lopariku sa odščikuju malie kusky a rucaju do vriacej vody. Dachto to robi na mašinke. Po uvareni sa halušky scedzia. Prida sa ku nim buc upražena kvasna kapusta, abo tvaroch, abo v mlieku rostverlgana bryndza. To sa zaleje rospraženof slaninof na cibuli.
Ludzia vravia: "V sobotu, skončili sme robotu.
Nedzela, slavny dzen
nič robic nebudzem"!
Na večeru
S večerof si ludzia nerobili starosci. Stačil im dobry domaci chlieb, dakedy s maslom a mliekom. Krkoška i Pafkof si na maslo dali miad, bo trimali fčely.
Dakedy si ludzia uvarili grule s lupinof, abo ich upekli v rure. Ku nim masla a soli. Vo štvrtok večer, abo i v piatok sa jel podplamenik s mliekom. Ftedy sa piekol chlieb - žeby v nedzelu bol čerstvy. V sobotu večer boli ludzia zunutie. Uvarili si s chlebom vodu - demikat. To nebolo nič inšo, jak zapraška s prevarenof a posolenof vodof. Do nej sa pridala rasca. Poliefka sa vyliala na pokrajany stvrdnuty chlieb a hotovo.
Starie ludzia tvrdy chlieb neodrucili, jak teras...
Dlho treba čekac, kym pridu hody vianočnie a potom velka noc. Sviacia sa i druhie sviatky, ale tie su najdvoležitejšie.
Dzeci sa najviac tešili na zimušnie sviatky - Vianoce. Chlopi išli otcac dajaku svrčinku. Jedličkoch bolo menej, bo u nas nerasnu. Vyšny konec chodzil na Dzielnicu, abo Guščienec, nižny na Kimbiark, do prvej, druhej, dakedy aš do trecej dvolky. F ten čas bolo uš na dzedzine hodne sniehu a v lese sa bolo treba brodzic. Starie vraveli, že dakedy bolo telo sniehu v dzedzine, že sa z dachoch sankali. Ket išli ludzia do chlieva, abo do stodoly, to šli jako pres tunel. Teras nemaš ani sniehu!
Na stromček sa poviešalo šitko možno. Do gruloch sa zašturili paličky. Grule sa obalili pozlatkom a zavesili, jako bombule. Ket nebolo kupnych cukrikoch, dal sa kockovy cuker. Na stromček sa zavesili všelijakie kuchniky, ozdoby a nakonec vontres. Poprikladali sa sviečky. Na kondar sa dala hviezda a hotovo. Dachterie strašili dzeci zo stromkom . Dadzi si dzeci stromček urobili samie.
Pret sviatkami bola uš svina zaklata a narobenie kolbasky. Meso a slanina sa udzili. Ženy upekli kuchniky a babu. Dakedy makovy kolač. Na lokšu upekli bobalky. S husaciny navarili poliefku s drobnymi krupami. Stary ocec narichtovali drobnie pre ciganoch. Ocec zas narubali dreva, žeby bolo čim kuric.
Ket prišla vilia večer, cigane začali spievac. Starie ciganky povedali vinš. Najdlchši znala Tilda. No i Bubrička a Palkieho. Jandrofke napisali vinš ujček shora. Cigančata spievali: "Davali mu oriešečky, slatkie jablučka. Papaj Ty Ježišku, na slame maličky. Ja ci krasne prišpievam. Dobry večer"! Dakedy zahrali i cigane na huslach. Ale to len tak vrzgali. Každy dačo chcel. Ale robic, to uš nie.
Potom započala večera. Hlava rodziny sa pomodlila a ku temu dačo povedala. Jedla sa husaca poliefka a za tym upečena kolbaska, kapusta a grule, abo dako meso. Nakonec sa jedla lokša.
Na viliju chodzili vinšovac i pastiere. Vonka pukali s bičom. To uš bolo po večeri. Nakonec prišli parobci.
Najveselši bolo na viliju, potom ešči na druhy dzen. Smutnejši bolo na Štefana. Na Jana bolo v dzedzine rušno. Mladie chodzili hledac Janoch. Ket našli dachterieho, to ho poviazali do povriesla. Ket chcel, žeby ho puscili, musel poplacic.
Medzi sviatky sa len tak posmrtkovalo.
Na Novy rok bola podobna hoscina. V ostatny dzen v roku, o pol noci dzvonilo a spievali parobci. Dakomu i dačo vyvedli. I ket pres sviatky bolo dosc slatkosci, moj ocec mali najračši slaninu, bo uš bola vyudzena. Mali dobry želudok. No i mac.
A potom sa napili vody a nič im nebolo. Ftedy bolo šitko inakši!
I na velkonočnie sviatky sa ludzia pripravili. Upekla sa baba zo pšeničnej muky. Ku nej biela kava s upalenieho žita.
Uvarila sa i dobra poliefka s udzenym mesom a rezankami. No a ku temu upražena kapusta abo daka omačka. Nechybeli ani kuchniky a pagače.
Dziefčata richtovali vajca pre kupačoch. Najdrel ich vo vodze uvarili a zafarbili chtero na červeno, na čierno, či belavo, žlto a inakši. Uvarenie počuchali slaninof a potom vyškrabovali vyostrenym pielnikom všelijakie ozdoby a do srdiečka napisali velkonočny vinš.
Vo velkonočny pondzelok chodzili parobci kupac. Najlepši znal okupac Jozef Macisof. Ket chycili dziefku, Hanisof s Michalkovym ju trimali, žeby sa nešarpala. Na to Jozef nabral do vedra vody a šuch jej do tvari. Ket sa trhala, to ešči ras.
A bolo po paradze. Dziefky kričeli, ale parobci nedbali. Malie chlapci sa chodzili prizerac a pomahali hledac dziefky.
Parobci sa preukazali, ket prišiel maj. Dziefkom pot obloky staviali briesky a chtera sa uš mala vydac, to jej postavili maj.
Hej, boli časy, boli!
V nedzelu, jako i na sviatky sa ludzia vyobliekali do kroja. Ket zadzvonilo, šitkie išli do kostola. V nedzelu sa nerobilo. Ludzia sa nafštevovali. Išli do Bacizovec, Lučivnej, Štrby, pozrec, jak sa maju. Dachterie ženy išli na cmiter, poplakac.
Na Fšechsvatych sa na cmitri palili sviečky a kladli vence.
Čo sa ras stalo, v nedzelu?!
Na Bacizofskom mal prisednuc Baťov eroplan. Uš ot rana prichadzali ludzia s okolitych dzedzin. Chceli vidzec Eroplan s bliska. Ale ten neprichadzal. No i poslali bacizofskieho richtara telefonovac, ku notariušovi. Dze je ten eroplan? Po dlhom čase sa vracil nazat. Neznal ludzom nič povedac. Bo ani neznal dze telefonovac. Ludzia prišli podaromnici. To bolo len tako: "Mam blazna, mam"!
Doftedy u nas nik nevidzel eroplan sedzec na zemi.
Svadba
Ket sa parobok s dziefkof do seba zahladzeli a dohodli, že sa veznu, to sa snich stali braldygan a bralta. Hnetka si museli vybrac dvoch družboch. Družbovia sa oblekli do družbovskych krojoch. Nesmeli chybec olejkove šatky, ruže a pantliky na hlavach ich koni. Šitkie ludzia ich obdzivovali!
Najdrelej sa vybrali ku svadobnym rodičom. Tam jeden z družboch začal:
"Nach je Panu Bohu Všemohuciemu steho večna chvala,
že vas pri dobrom zdravi vidzim a preto pristupujem
do vašeho poctivieho pribytku na žiadosc vašeho
slova, ponevač Vas Pan Boh mily požehnal s tymito dzietkami,
chterie chcu do stavu manželskieho vstupic.Daj Pane Bože, žeby sme mohli ten stav posilnic a vam napomoci byc a pritom vašich priaceloch k svadobniemu veseli ozdobic. Amen!"
Svadobny ocec otpovedal:
Vyriadz každiemu pozdravenia a povedz každiemu,
že sa s nimi budzem do smrci hnevac, keby nas ohrdzil".
Ket sa družbovia vracili z družbovačky, povedali:
"Slovutny pane, otče svadobny!
Ponevač sce nas vyslati račili, jakož onen kral chtery svemu synu svadbu strojil, tedy my zme totu samu legadiu ochotne a verne ku pozvani na svadbu synačkovi vašemu vykonali, chterie vdačne tu česc prijali a dekovani za to činia a jestli, že im mily Pan Boch dobrieho zdravia da, tak oni to pilne vykonaju a svadbu svojof pritomnoscof ozdobic chcu. Amen!"
Večer sa na Močiari zišli družbovia, parobci a dziefky a spievali:
Ej zašli mi ovečky na kraj dolinečky,
kym som si nakladol ohna do faječky.Ani som tam nebol, ani tam nepojdzem,
jednej ledačine pytac sa nebudzem.
Jedna ledačina s čiernyma očima,
veru by za cebof Tatre preskočila.
Tatre preskočila, Dunaj preplyvala,
žeby sa šuhajko, za ceba dostala...
Dokym som sa neoženil, bol mi svet vesely:
nepytali dzeci chleba, ani žena soli...A jak som sa oženil:" Tato, dajce chleba!"
žena kriči spoza peci:...a mne soli treba!"
Eščik som sa neoženil, už ma žena bije.
A ja som si nahotovil tri bukovo kyje,
jeden za pec, druhy na pec, treci pot povalu.
Jak mi žena dačo povie, lupnem ju pres hlavu...Dziefky, dziefčata, keby sce znali,
//:jak to dobre spac, ket je chlop mlady://
Leži jak pierko, hreje jak slnko
//:a dziefča pri nom jak božo driefko://
Dziefky, dziefčata ,
keby sce znali,
//:jak to plano spac, ket je chlop stary://
Leži jak lada, zimny jak voda
//:a dziefča pri nom jako jahoda.://
A za vodof kapusta,a za vodof kapusta.
/:/Ej,moja mila premilena, daj usta./:/Ja by dala, ty by vzal,ja by dala, ty by vzal.
/:/Ej,chtože by nam to maličko kolisal./:/Je tam doma stara mac, je tam doma stara mac.
/:/Ej, čo nam budze to maličko kolisac./:/
Skoč do izbičky, zohrej nožičky,
jak nas Pan Boch vedno spoji, kupim ci čižmičky...
Ej, podzme tam, podzme tam,
dze to svetlo hori,
je tam švarno dziefča, hore haj-
ozdaj nam otvori, naozaj.Ej, ket nam neotvori, dvierka vyvalime,
ale my to dziefča, hore haj-
oklamac musime, naozaj.Ej, dobru noc dziefča,
uš ot ceba idzem,
ket si taka pyšna, hore haj-
uš viacej nepridzem, naozaj.
Lučenia ot rodičoch:
Ach, moj luby ocec,
mamičko ma mila,
kterak som vam v srdci
vždycky vzacna byla.Prišiel čas žalostny,
by vas opuscila,
za vše dekovany
by vam učinila.Nemajce to za zle,
že sa to tak stalo,
neb to z Božej vole
uloženo bolo.K svatemu sobašu
mam dneska odjity,
manželovi vernosc,
do smrci slibity.To sa stalo z vole
Božej, uznavace,
za to Panu Bohu
dyky činic mace.
Potom ku šitkym povedala:
Ujčekovia,cetky,
chterie tu stojice,
dzekujem vam pekne,
že ma sprevodzice.Tovarišky moje,
vam pekne dzekujem,
z dzievockej stolici
dneska vystupujem.Uš viac nepostavim
partu ani venec;
mojemu panenstvu
uš je dneska konec.Eščik naposledy
s vami sa rozlučam;
tovarišky moje,
Bohu vas poručam.S Bohom tu ostance
a dobre sa majce,
na mna i nadalej
nezapominajce. - Amen.
Mlady zac sa podzekoval za vychovu cery:
I ja vam tieš činim
slušne dekovany
za tu vašu lasku
a opatrovany.Že sce vašu ceru,
poriadne chovali
a mne za manželku
laskave oddali.S Bohom tu ostance
a dobre sa majce,
na nas i nadalej
nezapominajce. - Amen.
Svadobny prihovor krsnieho
Važena svadobna společnosc,
prišiel dzen pozemskych, srce milych kras.
A novomanžele, tento dzen je vaš.
Svet sa vam maluje, jako onen raj,
dze nat calym tvorstvom človek panoval.
Prišiel dzen radostny, na chtery sce nas, tu pritomnych v svadobnych ruchach oblečenych zavolali. Aby sme spolu s vami, svadobna domacnosc radovali sa s radujucimi.
Mila cerka moja,
uš pret štrnastymi dnami si uzavrela a slub spravila. Pret nami tu stojacimi a tvojim nastavajucim manželom. Povinosci si zadosc učinila. Ale jak krescianskych rodičoch cera, chceš aj zo strany naboženskej svoju povinosc vykonac. Preto my, tu zidzutie svadobnie hoscia tvojej žiadosci vyhovujeme. A ku tvojej prisahe vernosci manželovi ca s radoscof ta, do chramu Pane otprovadzime.
Ja, jako krsny ocec, na žiadosc tvoju, žeby ten svadobny akt bol vedzeny mnof, ci zo srca šitko najlepšo prajem. Tešim sa dnes, že slub, chtery som ci slubil pret Panom Bohom, jako nemluvniatku pri krsce som nemusel uskutočnic. Ale, že ci Pan Boh dal tvojich milych rodičoch, aš po dnes pri zdravi a živoce zachoval, aš ku dnešniemu dnu. Podla slova Božieho opuščaš oca a matku svoju a pripajaš sa ku manželovi svojmu, dze sa spajace v jedno celo, v jednu krv.
Mila nevesta,
dnes tak, jak tvoje rodičia, tak aj ja krsny ocec ca otdavame tvojmu nastavajuciemu manželovi. Založce mily dom cirkvi, rodzine a obci. Žehnaj vas Boh zdravim, myslof veselof.
Manželstvo vašo buc Kristu mily stan.
Mnoho blahych rokoch, udzeliš vam Pan
a tak sa odajce v dvovere Jemu,
žehnaj vam, o Bože, paru mladiemu.
S tymto želanim sa dame "vejmenu Pane" na otchod do chramu Pane, dze chcece pret tvarof Božof a svadobnof spoločnoscof skladac slub vernosci a odanosci jedno druhiemu. Ato či uš v radosci, abo v žalosci a to aš do smrci.
Vašim heslom nach je v živoce vašom Žalm 33, vrš 2. Ten sce si dali na oznamenia vašho sňatku.
Že v Nem zajiste rozveseli se srce naše, neb vejmenu jeho svatem nadeji skladame.
892 pesnička s Tranosciusa.
Prihovor starostu svadby, krsnieho otca:
Važena svadobna společnosc!
Chvala buc Panu Bohu Všemohuciemu zato, že sme sa tak shromaždzili do teho pribytku svadobnieho. Pan Boh daj, žeby sme mohli v laske a svornosci medzi sebof zostavac. A pri tom prosim Vas, aby sce tie dary Božej milosci, chterie su pred nami predloženie vdečne prijali a užili, pritom veselie zostali zde na tej časnej svadbe a hoscine. A po časnej puti našej, aby sme boli povolanie i na tu večnu svadbu, dze nam budze vinšovano tymito krasnymi a libeznymi slovami: "Aj jedzte a pite za mym stolem a to po všecky veky vekuv, Amen".
A teras si vyžiadajme požehnania, na tie pret nami predloženie dary ot Otca nebeskieho modlitbof takto:
"Hospodine,oči všetkych tvoroch hladzia v nadeji na ceba
a Ty im davaš pokrm včas prihodny.Otvaraš svoju ruku a
nasycuješ každy živočich svojof dobrocivoscof.
Pane Bože,nebesky Otče, požehnaj nas i tieto dary,
chterie z Tvojej ščedrosci prijimac a uživac
budzeme skrze Ježiša Krista,Pana Spasitela našho. Amen".
Pesnička s Tranosciusa čislo 711.
Ket svadba začala, dziefky začali:
Nie preto ja prišla,
ej, žeby jedla, pila,
ale som ja prišla
ej, by sa veselila...Jakieho my družbu mame,
ej, jako vajco malovane,
nechce sa mu doma robic,
ej, len po družbovani chodzic...Idzeme, idzeme, ej, chodnička nevieme,
dobri ludzia vedzia, ej, ozdaj nam povedzia...Či sce radi, či neradi zacovi,
už vam stoji predo dvermi hotovy...Pusceže nas, pusce,
ej, aspon pres čelusce,
jak nas nepuscice,
ej, zvalime čelusce.
Vyplat z domu:
Štyri kone jako kafky,
ej, dve periny, pec zahlafky,
uš si Hana vyplacena,
ej, z Ratajofho pokolenia.
Ostatnie pesničky:
Budzeš ty Hanička,
ej, budzeš ty ujukac,
ket ca počne Ondrej,
ej, poza uši pukac.
Ket ca počne Ondrej,
ej, budze to len z lasky,
ale ket ca svokor,
ej, budu i kolbasky...
Snimanie venca:
Parta moja parta,
zeleny venec,
uš ci je Hanička,
ostatny konec...
Pozri sa, Hanička,
na vysoky klinček,
dze si si viešala
svoj zeleny venček...
Pozri sa Hanička,
hore do povaly,
žeby tvoje dzeci
sivie očka mali
Čepčenia:
Ket ju začepčili,
v pysk jej vylepili,
žeby pametala,
Ej, že čepec dostala...
Ket sa chylila svadba ku koncu povedal:
Ket zme sa tak z milosci a lasky Božej pri pokoji a zdravi pohoscili, v prvom radze podzekujme Panu Bohu zaspievanim pesničky 726: "Slava bud Tobe Bože naš".
Potom oslovil pritomnych:
Važena svadobna společnosc!
Starym, dobrym zvykom, doteras zachovanym je podporenia novomanželoch. Preto aj my chceme takofto zbierkof potporic novoutvoreny manželsky stav. Budu nam za to povďačnie.
Podzekovanie za svadobnie dary:
Dzekujeme za tie dary,
chterie sce mi naskladali,
aby totie vaše dary
vašim domom nechybali,
aby sce to fšetko mali,
čo sce vy mne naskladali.
Zato vas Pan Boh požehnaj! Amen.
A na konec:
Važena svadobna domacnosc!
Ket nam šitko tak hlatko a pri dobrej naladze prešlo, najedli zme sa, napili. Každy mal, kelo chcel a tak i svadba je u konca. Trimem si za povinosc, v mene šitkych pohoscenych, svadobnej domacnosci podzekovania učinic, ato za predloženie nam pokrmy a napoje, chterie zme z milosci Božej užili. My vam podzekovania činime a prosime Pana Boha, aby ta spižirna, s chterej su tieto Pana Boha dary neumenšila, ale v mnohom viac rozmnožena bola. Ket by dachtery s nas, tu shromaždenych sa bol stal nestatečnym, laskavo mu otpuscice a šitko, čo bolo neslušno, na dobru stranku obracce.
Fpytovačka nevesty do domu, dze sa vydala:
Prichadzam k vam v tuto chvili
do pribytku vašeho,
však som z domu otce meho,
s vašim synom som spojena
a v manželstve potvrdzena.Chcem sa vam za ceru daty,
by sce ma mohli prijaty.
Chcem ja vam poslušna byty
do jeho i mojej smrci. - Amen.
Hodne, hodne vajcoch sa na Velku noc navyškrabovala Hana Čopiakova, narodzena v šesnastom. Do srdiečka vpisovala všelijakie vinše:
Hore nad Tatrami
škovran poletuje,
dziefčatko prijemnu
Velku noc vinšuje.
Pisano vajičko
v ručičke mam,
koho rada vidzim
tomu ho dam.
Na tych našich Tatrach
biely sniežik leži,
velkonočny pozdrav
širym svetom beži.
Pisano vajičko
odo mna prijmice
a pri pohladze nan
na mna si spomnice.
Velka noc uš idze
každy sa raduje,
dziefčatko spot Tatier
vajičko maluje.
Šuhajove očka
jako ta trnečka,
tak sa mi vrezali
do mojho srdiečka.
Dobre mi Pan Boh dal
na volu veliku,
že mi dal frajera
v belavom lajbliku.
Lajblik s gombičkami,
košelu s čipkami,
žeby bol najkrajši
medzi parobkami.
Jano sa mi pači,
Jano mi musi byc,
uš som sa zarekla
druho meno lubic.
Načo mi je, načo,
na dverach reciaska,
ket sa mi minula
šuhajova laska.
Nebanovala by,
keby nemusela,
keby ca šuhajko
rada nevidzela.
Oliva, oliva
listoček zlatučky,
nežen sa šuhajček
si ešči mladučky.
Rozmarin zeleny
na obidva kraje,
dzeže je ten šuhajiček,
čo mi dobre praje.
Na gazdovstve bolo furt hodne roboty. Na figle nebolo času. Ale parobci porobili všelijakie huncvucstva.
To bolo smiechu po dzedzine, ket Pejtrikovmu vynesli voz na dach. Pejtrikof chcel rano priahac a voza nebolo. Všadzi hledal, nič nevidzel. Aš potom, ket mu druhie vraveli, že ho ma hore, na chlieve. Natrapil sa, kym ho zniesol!
S Pejtrikovym bolo vše smiešne. Ras, ket išli klac svinu, nemohol sa dočkac, kedy voda zovre. V chlieviku mal tri svine. Zabic chceli len jednu. Nedočkavy vošiel do svinskieho chlievika. Chcel, že sam zakole, kym sa ostatnie poshanaju. On bol mocny chlop. Ket udrel sekerof jedno po hlave, nebars dobre trafil. Prasa zamriafčelo a zamiešalo sa medzi ostatnie. Svine sa rozbzikali po chlieviku. Uš neznal, chtero udrel. Potom sa tak nahneval, že šitkie svine, čo boli v chlieviku pozabijal. Vyšiel von a vravi: "Tam si ich mace, robce s nimi, čo chcece "!
Zuska skrikla len telo: "Jano, jaky si len hlupy"! A bola zvada v dome! Ludzia sa smiali. Ale u Pejtrika nemali ešči telo kolbasoch, jak vtedy. Šitko dajak dopadne!
Druhy, Pavol Pejtrikof - taky isty huncvut. On mal radosc, ket ludzom na klingy namazal kolimaš, abo smiešno povedal.
Pavol zdola, od Krajčiera, si s každieho znal urobic posmiech. Ras prišli cudzie murare do dzedziny a popili sa. Jedniemu prišlo bars zle. Parobci vraveli, že zavolaju dochtora. Tu Pavol zdola sa obliekol do bielieho plašča. Mal ho ot svojho brata, čo sa učil za ozajstnieho dochtora. Murare uverili, že on je dochtor. Potom im všelinečo popredpisoval, čo by temu nik neuveril. A oni poslušne šitko zjedli. Na počudovania, šitkie ozdraveli.
Parobkom nič neušlo. Boli všadzi. Kubof si večer naložil furu klacikoch na voz, žeby rano len zapriahnul a bol prvy na gatri, vo Mlynku. Parobci mu v noci s oplena vyciahali svoren. Ket rano kone pociahli, šitkie dreva popadali z voza. Musel šitko drevo nanovo podvihac a na voze zgvortovac. Na gater uš neprišiel prvy.
S figlami neboli len figle, ale i mrzutosci. Najhorši bolo u Krejnusa. Čekali na panoch s Prahy. V noci im parobci vyvracili budar. A to bolo dvoležito. Čo teras? Čo si pomyslia panovia? Nezvrtnu sa a nepojdu nazat?
Pavol Mlynarčikof si zas urobil štule. Aš dva metre vysokie. Na nich chodzil po dzedzine a hladzel ludzom do oblokoch. Na ne vychadzal s Krajčierofho šopa. Ket sa na dakoho hneval, mohol na neho z vyšky napluc. Chodzil na nich aš na lučiviansku štaciu.
Dzedzina sa dlho smiala z Miša Galovho. Bola bieda. Žandare hledali a našli mu skrytie svine, v udziarni, ale živie. On ich tam skryl, bo ich nechcel šitkie prihlasic. Bolo ftedy tak, že si ludzia chovali dačo na čierno - žeby nemuseli šitko odovzdavac. Ket to žandare zbačili, povedali mu: "Abo šescdzesiac tisic pokuty a sedzec, abo podpišeš do družstva - JRD. Zo strachu radši podpisal. A potom jak dlho bol skladnikom a na hlave mal šitek majetok!
To ket ešči Kubof robil skladnika, vyzeral bars smiešne. Ot šitkych pivnicoch v dzedzine nosil kluče, pozakvačovanie na remeni okolo pasa. Možno, že dachtery kluč mal i pol kila!
Ket chodzil po dzedzine, to len tak štrngal. Ras prekračoval rinštok, zle stupil a spadnul. To sce mali vidzec, jaky to bol buchot!
Keby si šiel, čo i na kraj sveta, nenajdzeš krajšo, jak su Mengusovce.
Jak vidziš, ludzia sa tu nemojkaju. Hybaj Fajglova každieho vola "mojo". No i Marina z Budky. Ostatnie su takie jak ci pišem.
I Ty musiš znac, že si chlop a nie baba! Chlopi sa musia trimac chlopsky a ženy žensky. Nebolo by pekne, keby chlopi vyšivali a ženy drevo rubali. Ale na ženach aš tak nezaleži! Chlop je v dome hlava rodziny. Ostatnie musia sluchac!
Ty ket zostaneš vo svece, to sa len driapaj het, hore. Že nebudze o cebe slyšno, že neznaš robic, abo si lenivy. Musel by som sa za ceba hanbic. Nehamb sa za svojo! Ket uš byvaš v tom mesce, zavolaj i rodičoch dakedy ku sebe, pozrec. Nehamb sa za ich graty! Oni uš inakšie nebudu. Neboj sa, v mesce ich dlho neutrimeš. Nebudu ca vyjedac! Bes slaniny nevytrimu.
Aspon ras do roka by si sa mohol ukazac. Buc v lece, ket rasnu griby, abo v zime posankac.
Vy len idzece v mesce do sklepoch a tam šitko nakupice. Ani neznace, čo pojece! Ket sme chodzili na Štrbsko Pleso predavac maslo a tvaroch a nam vypadlo na zem, chytro sme ho pozberali, počiscili a panovia ani neznali, čo jedli. To i Ty neznaš jako vajco kupiš. Či ot kury, abo ot kohuta.
Ket dadzi pojdzeš a slyšel by si dačo o Mengusovcach, že sa nebudzeš hanbic! Zastan sa svojeho. Nerat by som o cebe slyšel, že si taky "hore nos"!
Dobre si zapametaj, čo ci poviem:
"Ket idzeš hore, odzdraf každiemu, bo neznaš s kym sa stretneš ket pojdzeš dolu "!
Ale ja si furt myslim, že najlepši je len v MENGUSOVCACH ...
Tvoj ocec
Na tejto stránke nájdete náhľady obrázkov, ktoré tvoria jednu z príloh tejto publikácie. Kliknutím na vybraný obrázok si tento môžete prezrieť vo väčšom rozlíšení v samostatnom okne.
Použitá literatúra
1. JERGA, J : Svadba pod Tatrami. Tranoscius 1950
2. OLEJNÍK, J: Ľud pod Tatrami. Osveta 1978
3. RATAJ, P.M. : Obecná kronika Mengusoviec, r. 1989 - 1994
4. ŠVORC, P.: Kulaj sa vajíčko. Brožúra, 1960
Autor WWW verzie: Ing. Jaroslav Mervart
Vaše návrhy a pripomienky k spracovaniu tejto internetovej publikácie posielajte na adresu: mvtjr@yahoo.com
Návštevnosť:
ONLINE:1
DNES:114
TÝŽDEŇ:235
CELKOM:599372
