Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
25 26 27 28 29 30 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31 1 2 3 4 5

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

English French German Italian Polish Russian Slovak Spanish

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Navigácia

Obsah

Mengusovce - 600 rokov (prvej písomnej zmienky)

Úvodom

Vážení občania,  

dostáva sa Vám do rúk skromná publikácia o vzniku a histórii našej malej, o to však krajšej podtatranskej obce - Mengusovce. Jej cieľom je sprístupniť Vám historický vývoj obce v širších súvislostiach od začiatku 13. storočia až po nedávnu minulosť. Žiaľ z doteraz získaných materiálov sa nedá jednoznačne určiť rok založenia obce. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1398 pritom však s určitosťou vieme, že jej historické pramene siahajú minimálne do obdobia rokov 1245-1250 /postavenie rímsko-katolíckeho kostola/ a zrejme až do čias Tatárskeho vpádu, čo znamená do samého začiatku 13. storočia.  

Obrázkovou časťou dnes už historických, preto aj technicky menej kvalitných fotografických snímok chceme u starších občanov oživiť spomienky na  dedinu svojho detstva. Tým mladším zasa priblížiť ako ich obec ešte v nedávnej minulosti vyzerala. Želal by som si, aby sa táto publikácia dostala aj do rúk tých našich rodákov,  ktorí sa  z obce z rôznych dôvodov odsťahovali, ale v spomienkach sa do nej stále vracajú.  

Po jej vydaní plánujeme v budúcnosti zostaviť ďalšiu - farebnú, ktorá by zobrazovala dnešnú podobu obce s jej prednosťami a danosťami z hľadiska výstavby, rekreácie, služieb, turizmu a športu.  

Dovoľte mi, aby som v závere poďakoval všetkým občanom ktorí boli akýmkoľvek spôsobom nápomocní pri zbieraní a poskytnutí podkladov pre autorku a to za účelom ich verejného spublikovania.  

Milan  Vechter
starosta obce 

Mengusovský chotár v praveku

O geologickom vývoji územia dnešných Mengusoviec nemožno hovoriť osobitne, pretože ho nemôžme vyčleniť z veľkej rozlohy Vysokých Tatier, ku ktorým patrí. To, čo veda  zistila o vývoji Tatier to platí v celosti aj o vývoji mengusovského chotára. 

Celé územie Vysokých Tatier v triadickej dobe tvorilo dno plytkého mora, z ktorého boli Tatry vyzdvihnuté až v treťohorách. Dnešný ráz nadobudli pred 10 - 12 miliónmi rokov. Tatry boli zaľadnené za posledných 700 tisíc rokov trikrát. Posledný zánik ľadovcov sa udáva asi pred 15 tisíc rokmi. Najväčším ľadovcom celých Tatier bol ľadovec v Bielovodskej doline /14 km dĺžka, hrúbka okolo 300  m/. Na  južnej strane to bol ľadovec práve v Mengusovskej doline. 

Podtatranský kraj mal vtedy ráz sibírskych tundier, ktoré sa neskôr zmenili na stepi. Kým si vody z ľadovcov nevytvorili potrebný odtok z Popradskej panvy pomedzi Stráže a Spišskú Sobotu, celá kotlina tvorila ohromné jazero od Popradu po Štrbu a Šuňavu. Z neho mohli vyčnievať ako ostrovy len vyvýšeniny,ktorých nadmorská výška presiahla 825 metrov - to je práve reťaz kopcov, ktoré tvoria Mengusovský chotár v smere severozápadnom - na Štrbské pleso, menovite: Kimbiark, Vrchole, Uhliská, Varta. Až keďvoda v pazuche Kimbiarku a Baby pretrhla prirodzenú hrádzu a vyhĺbila koryto, ktorým dnes prechádza železnica, hradská i potok z Lučivnej do Svitu, mohli sa pohnúť vody aj z juhozápadnej časti Popradskej panvy a odtiecť riečiskom Popradu do Dunajca. 

Na  vodstvo je Mengusovský chotár bohatý. Pretekajú ním Vesník, Slop - s dnes už upravenými riečiskami. Upravené riečisko má aj potok Kižnica, ktorý slúžil ako zdroj vody pre bývalý mlyn v obci. 

Treba uviesť, že od nepamäti až dodnes najstarší občania naši i  z okolitých obcí volali terajšie Popradské pleso Mengusovským plesom. Mengusovčania mu tiež hovorili "Našo pleso", alebo len "Pleso". Popradským sa volá od začiatku 19. storočia. na všetkých starých mapách, napr. z roku 1644 bolo známe aj ako "Rybo pleso" /Fisch-See/, lebo malo množstvo chutných pstruhov. 

Celý chotár bol pralesom ešte aj v 19. storočí, na mnohých miestach zarastený hustým ihličnatým i miešaným lesom, kriakmi, machom, brusničím, černičím i trávou. Tieto maskovali početné bariny,  mláky, trasoviská nebezpečné pre človeka i statok. Z rozprávania našich prastarých otcov vieme, že ešte za ich života sa na jednom  mieste prepadli Šefčíkove voly, ktoré nikto viac nevidel.  

Historická poloha Mengusoviec

Osud Mengusoviec sa doteraz často spájal s osudmi poddanských Mariássyovských obcí: Batizoviec, Gerlachova a Štôly, čo však nezodpovedá historickej pravde, lebo majetkom Mariássyho sa stali až roku 1582, a to kúpou. Do tých čias je osud Mengusoviec celkom iný. 

Cez Mengusovce až do 14. storočia prechádzala veľká obchodná cesta "Via magna", po ktorej sa prevážalo víno od Nitry až na Vislu  a iný tovar smerom na Košice. V listinách je identifikovaná ako cesta  hore Považím až do Šoldova cez Čierny Váh. Z Veľkej je to známa "Stará cesta", čo viedla cez terajšie letisko do  Batizoviec, cez Mengusovce,  Šoldov, Hovald /štrbský/ na Čierny  Váh. Táto cesta sa používala ako diaľkový spoj až do roku 1364, keď Ľudovít I. dal postaviť hradskú: Poprad - Lučivná - Štrba - Hybe. Žiada sa tu presnejšie vyznačiť trasu "Starej cesty". Viedla od batizovského cmitra na brod cez rieku Poprad pri  "Starej lávke" - cez Úzavu - brod na "Močiari" - Kováčov dvor - Závozok - poza katolícky cmiter - Hlbokú puc - brod na vyšných Prciskách - Zemičky - Guščienec -Dzjelnice - ponad Štrbský mlyn /dnes salaš/ do Šoldova. 

V úseku medzi Batizovcami a Šoldovom je Via magna historicky podopretá jedine v listine Bogomerovej, ktorou sa ustaľuje hranica  medzi Liptovom a Spišom. V nej sa hovorí, že hranica pretína Viu  magnu vedúcu zo  Spiša do Liptova.  Bola to obyčajná poľná, alebo  lesná cesta, primitívne a  živelne udržiavaná práve tým, kto tadiaľ nemohol prejsť. Je samozrejmé, že táto cesta bola strážená na hraniciach, na akých ležali aj Mengusovce - vtedy najpravdepodobnejšie ešte pod menom pohraničného vojvodstva - Kucagel. 

Podľa historika Kútnika bývali okolo takejto cesty eremitské pustovne, kde cestujúci nachádzali nielen oddych, ale aj istotu, že nezablúdili. Pomiestny názov chotára - Pustá - a  časť Via magny, ktorá týmto poľom prechádzala a volá sa Hlboká puc, mohli byť potvrdením predchádzajúcej vety. 

Na prirodzenej terase s prevýšením asi 20 metrov, na krátkom úseku /asi 250 metrov/ stála  stráž a strážna veža - specula. Podľa doteraz používaných, ale nepovšimnutých názvov možno určiť stanovište stráže /vtedy Oers, Vrs,.../ - dnes Vršček. Tu istotne bolo tiež  oddychové miesto s ležadlami, dodnes známe ako "Kubove", do "Kuba" a v susedstve bývalej speculy "Kubinove". Všetky ostatné vyvýšeniny v tomto priesmyku sa volajú pahvorky, len táto jediná z nich - vršček. Okrem toho je nad najstrmšou "roklinou" spomedzi  všetkých. Ak tu  boli odpočívadla pre ľudí, muselo tu byť aj prístrešie pre vozy a  zvieratá. Bola to tzv. "Búda", známa až do konca 19. storočia, keď ju odkúpil, a na jej mieste postavil dom Jozef Šoltis. 

Historický človek pod Tatrami

Archeologických nálezov, svedčiacich o pobyte pračloveka v našom chotári niet. Aj keď o existencii pračloveka hovorí nejeden autor,  ktorý píše o Tatrách. Takéto pamiatky sa našli až v gánovskom Hrádku. 

V  staršej dobe železnej osídlil podtatranskú oblasť ľud lužickej kultúry. Okolo roku 300 pred. n. l. prevzali iniciatívu porýnski Kelti, ktorí presadili svoju  kultúru. Sprostredkovali styk  oblasti s južnou antickou civilizáciou a ako vynikajúci hutníci sa zaslúžili o rozmach železiarstva a kvalitnej keramiky. Svedčia o tom centrá vtedajších hút v oblasti Važca, Gerlachova, Nového Smokovca a Tatranskej Polianky. Pri oprave cesty Slobody blízko Danielovho domu bolo objavené keltské sídlisko. Batizovce sú najnovším a najzápadnejším náleziskom keltských hrobov na východnom Slovensku. 

Na Podtatransku prebiehali boje Rimanov s Markonamni a Kvádmi, po Kvádoch nastáva sťahovanie národov /7. stor. n. l./. Vojenské  porážky prinútili Keltov stiahnuť sa do Zadunajska a zvyšky vtedajšieho obyvateľstva splynuli so slovanským etnikom, ktoré sem začalo prenikať v strednej dobe hradištnej zo Žilinskej kotliny a z Turca. 

Najstarší písomný doklad o usadení Slovanov na Spiši je z roku 1258 z Nádoštu /Trsťany/, druhý z roku 1278, v ktorom sa hovorí o menšej osade Tomášovce.  

Vpád Maďarov

V 9. a začiatkom 10. storočia bol kraj pod Tatrami súčasťou Veľkomoravskej ríše. Ale už v polovici 12. storočia začali si ho podmaňovať maďarské jazdecké družiny, ktoré zastavili kolonizačné úsilia poľských kniežat od severu. 

Pripojenie nadhornádskej časti Spiša k Maďarom súvisí s rodinnou zmluvou medzi kráľom Kolomanom a Boleslavom roku 1108 v Starej  Vsi. Roku 1120 sa už spomína Borics ako pán Spišského hradu. Je pravdepodobné, že Maďarom sa pomocou rodinných zväzkov kráľovských rodín podarilo Spiš anektovať ľahšie, ako predtým iné slovanské  územia. A tak Maďari v 12. storočí obsadzujú Spiš osídlený Slovanmi ako poslednú časť.  

Četene

Spišský historik Demko hovorí, že sa nedá prijať názor, akoby Spiš pred príchodom Maďarov bol neobývaným územím ako to píše historik Hradszký. 

V darovacích listinách kráľa Belu IV. na území Spiša sa často užíva latinská väzba: "sylva deserta /inculta/" ... čo sa prekladá  ako "les neobývaný", "pustý". Tento výraz sa zvlášť používa v súvislosti s časťou územia zvanou Četene /Chetene, Chete, Czete, Czecze a i./, ktorá nás z hľadiska Mengusoviec zaujíma najviac, lebo v ňom ležia. 

Nebol to však les /prales/ panenský, do ktorého ešte nevkročila  ľudská noha, ale len riedko obývaný les, najmä zo sťahovania národov a potom po tatárskom plene. Cez Chetene viedla Via magna, po  ktorej sám Belo IV. po porážke s Tatármi na rieke Slanej roku 1241 utekal do Liptova. Jeho donácie sú práve z tých čias, keď väčšina obyvateľstva  bola vykynožená, rozutekaná a len jedincom sa  mohlo podariť prežiť túto pohromu v nejakom úkryte. Bolo  by  teda  výstižnejšie a historicky správnejšie prekladať uvedený latinský výraz ako "opustený  les", nie "pustý les", lebo aj tento význam majú latinské výrazy "deserta" alebo "inculta".  

Spišské konfínum, historické územie Mengusoviec

Arpádovskí panovníci vytvorili z podtatranského kraja hraničné vojvodstvo, pripútali si ho maďarskými vojenskými posádkami. Na obranu hraníc využívali Arpádovci všetky vhodné a dovtedy používané obranné zariadenia, hrádky a iné strážne stanovištia. Kde hrádky nenašli, dali ich postaviť na vhodnom mieste, chránenom prírodnými  prekážkami. Túto reťaz obranného systému možno sledovať na mape podľa  zachovaných zvyškov, alebo zachovaných miestnych názvov. Na úpätí Tatier z liptovskej strany je to: Liptovský Hrádok - Starý hrad, Hrádok - Suchý hrádok /pod Kriváňom/ - Hrádok /na važeckom chotári/ -  Drigant /pod Novým Štrbským plesom/. Na  spišskej strane prvé drevené  opevnenie - Vtáčnik - Varta - Kopanica - Hovald - Kimbiark /asi bývalá Silva Abba/, to všetko v mengusovskom chotári. Ďalej pokračuje cez Lučivnú na Starú Ľubovňu. 

Územia okolo hranice, zvané konfíniá, boli po vojensky organizované pohraničné vojvodstvá /grófstva/ - Comitatus confiniorum a ich správcovia - comites confiniorum - várispáni. Pohraničné  vojvodstvá - komitáty sa po celej hranici okolo Uhorska nemenovali  jednotne. Nachádzame ich v listinách aj pod názvami: Gepel /Gyepu/, Szék, Sek, Mega, Tera indagines, alebo len Oer, Ewr, Wrs, ... v najrôzmanitejších obmenách, čo však vždy značilo pohraničnú stráž. 

Územie Mengusoviec bolo dôležitou súčasťou spišského pohraničného grófstva - známeho Seku /neskoršie tzv. Malej stolice/,  ktorý sa rozkladal od prameňa Popradu po jej pravom brehu až po  Štiavnik. Na križovatke hranice s  cestou, vedúcou z cudzieho územia,  bývali strážené zemské brány - porty. Pri nich vznikali obranné hrady /speculy/. Tu  sa obyčajne vyberalo aj clo a iné poplatky. Na rozhraní 11. a 12. storočia bolo Slovensko už vojensky tak zabezpečené, že jeho existencia ako osobitnej marky /marchia/ sa stala zbytočnou a splynulo s Uhorskom aj štátoprávne. Od  13. storočia sa začína ujímať pre Spiš, Gemer, Liptov i Oravu tiež názov Partes regni Superiores, po slovensky Horniaky. 

Do pásma pohraničných stráží v spišskom Seku patria rozhodne aj tzv. Hochwaldy, ľudovo Hovaldy - a to mengusovský, štrbský a važecký.  Mengusovský Hovald leží na samom pravom brehu rieky Poprad, presne na hranici pohraničného vojvodstva i krajiny /mega ducis i mega regis/, ktorá tadiaľ prechádzala. Zo všetkého, čo bolo doteraz o obrannom  systéme Uhorska povedané, možno s určitosťou vyvodiť, že ich pôvodný  názov mohol byť len Oerwald /sylva custodum/, tak ako aj Oerfeld /ager custodum/, z čoho si privandrovaní spišský Nemci v 13. storočí  urobili sebe zrozumiteľnejší Owerfeld - Howerfeld, ba aj Eberfeld,  ako to nachádzame v listinách Mariassyovcov. Tým istým postupom mohol vzniknúť z Oerwald - Howerfald - Hochwald, ľudovo Hovald. Tak vznikol  z latinského "lesa stráží" alebo "strážneho lesa" v preklade názov "Vysoký les". Štrbský Hochwald dnes nesie topografický názov Vysoký bor. Mengusovský Hovald zostal i naďalej Hovaldom, ale dnes je na ňom skultivovaná pôda. 

Každá zmienka o Mengusovciach do tých čias, či už v historických štúdiách, novinárskych článkoch, aj v turistických sprievodcoch sa zakladá na tom, že ich územie dostal Comes Botiz do daru roku 1264 od kráľa Belu IV. za zvesť o záchrane kráľoviča Štefana v bitke na Moravskom poli. No o päť rokov neskôr dostáva liptovský Bogomerius od toho istého kráľa východnú časť Liptova - horný Liptov "až po rieku Poprad" za jeho záchranu v boji proti Tatárom. Podľa tohoto výkladu sa tieto dve donácie križujú práve na mengusovskom chotári, ktorý je darovaný roku 1264 Botizovi a roku 1269 Bogomerovi. Prečo? Keď obe donácie znejú "za vernosť a zásluhy". Pán Ján Michalko /1907-1982/ sa touto vecou starostlivo zaoberal a vysvetlil ju až po podrobnom preštudovaní viacerých darovacích listín /hlavne ich metačných častí/  a po premietnutí jednotlivých mét do terénu takto: 

Medzi hranicami Spiša a Liptova, ktorá sa z týchto listín ukázala, bol asi 2 - 4  km široký pás pohraničného územia - práve dnešný mengusovský chotár - ktoré patrilo do spišského konfínia Sek. Toto územie už v roku 1242 bolo časťou majetku štiavnického opátstva a až do roku 1582 majetkom Mariássyovcov. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že Mengusovce nemohol Belo IV. darovať ani Bogomerovi, keďže už vtedy bol majetkom štiavnického kláštora. 

Obe spomínané donačné listiny sa teda nekrižujú a správa o darovaní Mengusoviec roku 1264 Botizovi je historicky mylná. Týmto sa  podarilo J. Michalkovi určiť zemepisnú polohu chotára Mengusoviec v dávnej minulosti, o čo sa doteraz nikto nepokúsil, ako to znázorňuje mapa /náčrt/ hraníc Spiša a Liptova.  

Obyvateľstvo Mengusovies, kolonizácia Spiša

Za prvých známych obyvateľov mengusovského chotára môžeme smelo považovať ľud hallštatskej a laténskej kultúry na základe prítomnosti terasovitých stavieb, ktorých znaky a príčiny vzniku popísal historik Janšák. Podľa popradského historika Münnicha sa nad týmito terasami vypínal zrubený hrad. Dnes niet o ňom dôkazov. Potom tu boli Kelti. Premohli ich germánski Kvádi, ktorí zanechali po sebe len prázdnotu /tabula rasa/ ako píše Münnich. V 9. a 10. storočí  bolo Podtatransko súčasťou Veľkomoravskej ríše, ale do konca 11. storočia už bolo územie celého Slovenska začlenené do uhorského štátu. 

Život  slovanského  obyvateľstva  Spiša bol do 12. - 13. storočia skôr lovecký, pastiersky s primitívnym obrábaním kúskov zeme. Obydlia boli napoly zapustené v zemi a pokryté čečinou. To všetko dovoľovalo voľný pohyb obyvateľstva, takže celé osady sa ľahko presťahovali bez stopy na iné miesto. Záujem panovníkov bol zaľudniť  krajinu tak, aby osadníci boli trvale pripútaní k jednému miestu. Takúto politiku začal Gejza II /1140-1160/. 

V rokoch 1241-1242 bolo Slovensko spustošené tatárskymi vpádmi. Po odchode Tatárov nariadil Belo IV. na vyvýšeninách a iných vhodných miestach stavať kamenné hrady a okolo miest kamenné hradby /lebo tatárskym nájazdom odolali len opevnené mestá a hrady/. Okrem toho kráľ aj šľachta, aby zaľudnili územie, povolali na Slovensko "hostí" - kolonistov prevažne zo Saska. Priznávali im rozsiahle hospodárske výhody a práva. Medzi osídlencami boli okrem roľníkov skúsení baníci,  zruční remeselníci, šikovní kupci. Po odchode Tatárov pohraničné vojvodstvá, a teda i spišský Sek a jeho strážcovia lesov a hôr /custodes silvarum et montium/ stratili svoj význam. 

Ako riedko bol Spiš vtedy obývaný možno si urobiť predstavu z údajov zachovaného záznamu o sčítaní domov /port/ z čias oveľa neskorších /roky 1561-1610/. Záznam slúžil na určenie tzv. cenzu z porty, ako sa na Spiši vravievalo dani až do I. ČSR. Celý Spiš vtedy mohol mať spolu vyše 4 000 port, zatiaľ čo v roku 1889 je ich už 14133. Mengusovce mali vtedy 3 domy a roku 1880 bolo 48 domov; Batizovce - 9 domov, v roku 1880 - 126 domov; Lučivná - 9 domov,  roku 1880 - 74  domov. Štatistika Spiša z tých čias ukazuje, že okrem týchto boli domy, čo dani nepodliehali, a tých bola takmer polovica /napr: kláštory a domy, ktoré boli kláštorným majetkom/. Takto treba porozumieť aj trom domom v Mengusovciach, kde už od prvej polovice 13. storočia stojí kamenný kostol. Vedľa neho fara, v cirkevnom domčeku strážcovia kostola a fary tzv. kubinovia, farskí sluhovia - na Vršku /na mieste bývalých strážcov/, panský horár, dráb a pri brode tzv. "Búdka" /možno kedysi colnica na Vii  magne, zhorela pri požiari r. 1923, len jej pozemku zostalo toto meno dodnes/. Uvedené 3  vlastné domky kolonov /gazdov/ mohli stáť v tom čase na vyšných Prciskách pri Vesníku, kde bol viditeľný ich pôdorys až pokiaľ JRD všetko nezúhorilo. Okolo nich boli zreteľné roličky. Možno tie, ktoré obrábali kedysi strážcovia spišsko-liptovskej hranice na Guščiencach /Kustence/ ako "škvarky" - custodum agellum - dnešné Zemičky. 

Podľa tohto môžme teda oprávnene predpokladať, že mengusovský  chotár bol v 16. storočí zaľudnený hustejšie, než uvedenými tromi gazdami. Všetko ostatné obyvateľstvo boli panskí či cirkevní želiari  /inguilini/, tiež búdkarmi volaní. Tieto búdky však boli majetkom pánovým /zemanovým/. 

Vlastnictví Mengusoviec

Roku 1222 postavili cisterciáni v Štiavniku kláštor Blahoslavenej Panny Márie. Ľudovo je tento kláštor známy ako Štiavnické opátstvo. Tatári ho úplne zničili a po ich odchode jeho  prvý opát Albertus Abbas ho dal znovu postaviť. Ku štiavnickému kláštornému majetku patrili okrem iných obcí i Mengusovce. Kedy presne boli darované Štiavnickému opátstvu sa nepodarilo doložiť  nejakým dokladom. Usudzujúc však z vopred už povedaného, i z udalostí pred aj po uvedených rokoch, dá sa logicky predpokladať, že sa tak stalo čoskoro po Tatároch, teda medzi r. 1243-1250. Osudy Mengusoviec sa tak stávajú spoločné s osudmi kláštora. 

Siedmy opát Ladislav Farkašovský sa r. 1398 podľa zachovanej listiny stal majiteľom Mengusoviec /už pod týmto menom uvedených/ ako rodinného dedičstva. Manželka tohoto opáta pochádzala z rodiny grófa Kakaša, čím vedie rodinná niť do rodu Berzeviczyovcov,   teda do obdobia kráľovania Ondreja II. /1205-1235/. Ondrej II. daroval svojmu vojvodovi Adolfovi a jeho sestre roku 1209 na večné časy hradné územie z oboch strán rieky Poprad od "Snežných vrchov" až po Žakovce. Prakticky celé južné úpätie Tatier od liptovských hraníc  až po čiaru - všeobecne: Tatranská Lomnica - Veľká Lomnica - Žakovce. Teda aj územie Mengusoviec. 

Pretože vtedy nebolo ešte štiavnického kláštora, ani Bogomerovej  reambulovanej spišsko-liptovskej hranice /ale zato jestvovalo pohraničné územie Sek/, nebude asi omylom predpokladať, že les Chetene o ktorý ide, sa rozkladal aj na pravom brehu rieky Poprad. Siahal k liptovským  hraniciam a mengusovská časť Chetene bola  súčasťou Seku-hradného územia, ako sa uvádza v donácii Ondreja II. z roku 1209. Tento predpoklad potvrdzuje tiež listina Dionýza Bogomera  o darovaní Šuňavy kláštoru  na "Skale útočišťa" /Lapis  refugii/, v  ktorej sa hovorí o osade Chete, presne na liptovskej hranici, kdesi pri dnešnom štrbskom mlyne. 

Ladislav Farkašovský poručil po  svojej smrti všetko rodinné dedičstvo Štiavnickému opátstvu /teda aj Mengusovce/. Roku 1432 husiti štiavnický kláštor zničili, podobne ako aj iné na Slovensku.  V r. 1532 - 1538 prechádzajú Mengusovce spolu so Štiavnikom do rúk Laskyovcov ako dar od Ferdinanda za pomoc Zápoľovi. V  r. 1542 - 1563  sú obsadené kežmarským kapitánom Loboczym. Roku 1563 dáva Albert Lasky do zálohu Mengusovce a Primovce kežmarskému mešťanostovi Glatzovi za 535 zlatých, o čom sa zachovala listina. Medzi svedkami  bol vtedy prítomný aj Pavol Mariássy z Markušoviec. 

Až v roku 1582 sa stávajú Mengusovce majetkom Mariássyovcov - a to z titulu kúpy za 1 000 zlatých, a nie z titulu donácie Belu  IV. prapredkovi Mariássyovcov Botizovi r. 1264 - ako to doteraz história uvádza. Súčasťou mariássyovského majetku sú až do roku 1907, kedy majetky rozpredali a odsťahovali sa zo svojho kaštieľa v Batizovciach.  

Hospodárske a sociálne pomery pred a po Tatárskom plene

O tom, že mengusovský chotár v období samého príchodu Maďarov, a možno ešte prv bol hustejšie zaľudnený ako v neskorších časoch, usudzujeme z niektorých dôležitých skutočností: 

1. Na jedinom hraničnom priechode po hlavnej kupeckej ceste hore Spišom do Liptova boli až do 14. storočia Mengusovce zrejme pod iným menom. Bolo tu treba obrancov hraníc, pozorovateľov, colníkov, lebo od 11. storočia bolo uzákonené vyberanie cla od všetkých kupcov aj od Židov. 

2. S tým súvisela potreba zhustiť strážne stanoviská a posádky po celom 2 - 4  km širokom území Seku. Z týchto strážnych osád zostalo aspoň niekoľko chotárnych názvov. Dodnes sú užívané: Dolina, Hovald, Varta, Gusčience, Losy, Losky, Laščeky, Sekanica, Kopanica. 

3. Podľa zákona sv. Štefana  desať osád dovedna bolo povinné postaviť si kostol a faru, farára i kostol materiálne zabezpečiť. 

4.  Takéto osady tu teda museli byť, keď už asi v druhej tretine 13. storočia stojí v Mengusovciach murovaný kostol sv. Tomáša. Pod  osadou tu treba rozumieť niekoľko domčekov zapustených hlboko do zeme a prikrytých čečinovou strechou, zasypanou či zalepenou nepriepustnou hlinou. Pred 70 - 80 rokmi, ba ešte aj pred založením JRD v obci, bolo zreteľne vidno pôdorysy takýchto obydlí: tri na Gusčienci, tri na vyšných Prciskách a asi päť nezreteľných pod Kopanicou. Pri  "búdkach" boli priľahlé "škvarky" roličiek /zemičiek/ strážcov - custodum agellum /Kucagel/. Dnes sú už tieto znaky rozprávkového Kucagelu zarovnané pluhom, alebo zarastené sihlinou. Ich  miesto môže ukázať  len ten, kto ich videl pred rokom 1945. Život týchto strážcov hraníc na úpätí Vysokých Tatier bol viac lovecký a pastierky s primitívnym obrábaním kopaničiek pri domku. Museli si byť sebestačný. 

Akiste nebude omylom predpokladať, že aj na spišských Slovanov a Slovákov - strážcov s vzťahovali tie isté výsady ako na  maďarských  a nemeckých strážcov Spišského  Seku, pretože platili pre celé pohraničné grófstvo. Vieme, že od polovice 13. storočia okrem strážnej a vojenskej povinnosti, bol najťažším životným bremenom cirkevný desiatok z každého produktu. Hlavnou a pritom chudobnou potravou bolo obilie utlčené v mažiaroch, alebo zomleté ručnými kameňmi. Gazdiné z neho pripravovali jedlo spolu so šupinami. Používal sa najmä ovos a jačmeň dovážaný z Poľska na spišské trhy. 

Po tatárskom plene sa dá predpokladať, že mengusovská časť Seku zostala nejaký čas vyľudnená, keďže custódi-strážcovia boli Tatármi  väčšinou vyvraždení. Časť obyvateľov sa pred nimi uchýlila do  desiatich hornohornádskych miest a utvorili tzv. "Malú  stolicu". Mnísi cisterciáni zo Štiavnického opátstva, do ktorého pripadli darom aj Mengusovce, sa na darovaných pozemkoch starali o chov domácich  zvierat. Premyslene zakladali majere pre ovce, kozy, rožný statok, čoho dôkazom sú aj začiatkom 14. storočia /1320/ založené Kravany, Kubachy a Vikartovce. Aj územie Chetene sa výborne hodilo na chovanie oviec a rožného statku. 

Tak, ako svetskí zemepáni zaľudňovali darované územia pomocou šoltýsov, aj Štiavnické opátstvo použilo tú istú metódu pre svoje  majetky. Je nepochybné, že bývalá pohraničná stráž sa zmenila na šoltýsku osadu. Aj keď sa nezachovalo meno ani jedného šoltýsa, zachoval sa názov časti mengusovského chotára, ktorý bol kedysi  šoltýsovou odmenou: Šoltisko. Takýto chotárny názov v okolitých dedinách nie je. To svedčí o tom, že sa našiel šoltýs, ktorému sa  podarilo usadiť na tento štiavnický majetok nejakých kolonistov, čo sa podujali opustený, zanedbaný a zarastený chotár zúrodniť. 

Porovnávaním údajov z viacerých listín a pri rozlohe Šoltiska   okolo 686 katastrálnych jutár vychádza, že do Mengusoviec prišlo vtedy asi 6 rodín. Odvtedy sa začal rozmáhať chov oviec, svíň, rožného statku, pole sa obrábalo vo väčšom ako pred Tatármi. Tak sa Mengusovce stali poddanskou obcou opátstva s neznámym šoltýsom, ale roľníckeho charakteru, podľa spišsko-nemeckého vzoru. Spišskí Nemci boli na svoju dobu už racionálnymi roľníkmi a remeselníkmi, preto ich naši mengusovskí prapredkovia napodobňovali. 

Museli si však plniť povinnosti voči svojmu cirkevnému panstvu, najmä dežmu /desiatok z úrody/. Celý mengusovský chotár sa delil podľa spôsobu obrábania a príslušnosti úžitku z úrody na tri hlavné časti:  
  
1. Pansko - bolo to najlepšie pole, osobitne oddelené, ktoré povinne obrábali poddaní, ale všetku úrodu bral pán. 

2. Šoltýsovo - osobitné pole podľa šoltýsskej zmluvy. Staral sa oň sám šoltýs a úžitok z neho podľa armálesu patril jemu. Šoltýsstvo i majetok boli dedičné. 

3. Jednotlivsko - majetok, ktorý dal pán gazdom do úžívania za  povinné práce a poplatky pánovi. Tieto gazdovstvá dostali názvy podľa  svojich prvých majiteľov a nesú ich dodnes, hoci sú súčasťou poľnohospodárskeho družstva, napr. Macisovo, Hanisovo, Ondrejkovo a i. Majetok prechádza z otca na syna, ale nie je jeho vlastníctvom, pán mu ho môže kedykoľvek vziať a vymeniť. Do tejto tretej skupiny patrili ešte niektoré časti chotára, alebo parcely, ktoré boli súčasťou platu alebo odmeny za nejakú funkciu, alebo za trvale  potrebnú a všeobecne prospešnú vykonanú prácu. Bolo to  tzv.: Komornicko, Farsko, Školsko, Pastiersko, Urbarsko, Gminsko. Po zrušení poddanstva odpadlo Pansko, ale zostala potreba ostatné hony obrábať spoločne z pocitu povinnosti o spoločný záujem a o spoločné dobro. O vykonávanie týchto spoločných prác sa potom staral richtár obce vybubnovaním "na Gminsko". 

Keď šoltýs prišiel o svoj armáles, stalo sa z jeho poľa Šoltisko, ktoré museli ostatní, vedno s bývalým šoltýsom - teraz už sedliakom obrábať ako "Pansko". Poddaní museli pracovať pre seba,  pre pána a znášať všetky ostatné verejné bremená. Za nesplnenie povinností boli tvrdo trestaní. Menšie priestupky sa trestali uzamknutím rúk a nôh do klady pred richtárom. Dedinský dráb zase určoval, ktorý vinník alebo neposlušník má ísť do batizovského kaštieľa na dereš. V Mengusovciach bývali domkári, ktorých tiež posmešne volali "vreckare", inač želiari /inguilini/, čo mali domček aj pole o podželiari /subinguilini/, čo nemali ani domček a živorili v podnájme. 

Aj v Uhorsku začiatkom 18. storočia sa udomácňujú pokrokové ekonomické názory a snaženia tzv. merkantilizmus. V rámci neho prechádzajú majitelia rozsiahlych pozemkov na tzv. majerské hospodárenie, aby vyrobili čo najviac a najlacnejšie a potom to dobre predali. Aj na mengusovských Hliniskách bol v tom čase postavený drevený majer. Nedá sa presne určiť kto a kedy ho postavil. Podľa ústneho podania bola  to drevená zrubená budova s maštaľami, stodolami a sýpkami a tiež nejakými kútikmi pre ženatých  sluhov.  Slobodní sluhovia spávali v maštaliach nad statkom pod povalou. Na dvore bola murovaná studňa, viditeľná až pokým JRD neskutivovalo Hliniská. Pre napájanie dobytka boli postavené žľaby na dnešnej Žlebine, kvôli nedostatku vody vo Vesníku. Všetky panské majetky patriace k majeru sa volali jedným slovom Majorát, pod ktorým sú uvedené v katastrálnej mape. Tento majer podľa ústneho podania zanikol počas kuruckých vojen, kedy bol spolu s dedinou vypálený. Zeman Mariássy si potom na "Bani" postavil veľký majer z tvrdého  materiálu v blízkosti Kižnice. Majer tam stál až do roku 1905, kedy vyhorel. 

Šľachta na zabezpečenie čo najväčšieho zisku oklieštila poddaných o všetky ich tradičné a zmluvami zabezpečené práva a privilégiá - poddaní sa stávajú nevoľníkmi. Nemôžu sa dovolať práva, lebo pán je v jednej osobe žalobcom i sudcom. Roku 1508 zakazujú  poddaným poľovačky a rybačky, na ktoré mali práva od nepamäti. Pán si sám volil spomedzi svojich poddaných aj richtára /Judexa/. V 16. storočí bolo uzákonené odpracovať za 1 gazdovstvo 1 deň v týždni zadarmo, ale v 17. storočí sa táto povinnosť zvýšila na 3-4 dni v týždni. Podobne daň od jednej usadlosti bola v r. 1514 stanovená na 1 zlatku ročne, ale v 17. storočí platí nevoľník 4-6, ba až 20 zlatých ročne. Poddaným pribúda nové ťažké bremeno, až niekoľkodenné furmanky. U Mengusovčanov trvali tieto furmanky aj 2 týždne, keď museli ísť zemanovi Mariássymu do žatvy, alebo na oberačky hrozna na jeho majetky v Tále a na zemplínskej Made. S rozvojom výroby domáceho plátna koncom 18. storočia na Spiši, musel každý gazda v Mengusovciach odovzdať zemepánovi 2 koláče /24 hrstí/ upradené z ľanu na tenko. 

Ku všetkej tejto biede poddaného ľudu pristupuje v poslednej štvrtine 17. storočia nová a trvalá pliaga - pálenka. Za Márie Terézie sa rozšírila výroba a pitie pálenky natoľko, že vycivený a hladujúci ľud na následky zomiera. V Mengusovciach postavili 31. decembra 1869 pre Žida krčmu /v dome č. 24/ a druhého Žida usadili v novom majeri Mariássyho na "Bani". Napriek všeobecnému rozšíreniu tohto neduhu v obecnej kronike  nachádzame: "Náš ľud, čo je zriedkavosťou pri Slovákoch nepije liehoviny" /Mohr/. Až  Mária Terézia /1740-1780/ a zvlášť jej syn Jozef II. /1780-1790/ sa snažili urobiť postavenie nevoľníka znesiteľnejším a kráľovskými patentami určiť najvyššiu mieru povinností poddaného voči zemepánovi a vymedziť  právomoc zemepána nad poddaným. Išlo teda o ustálenie pánskeho nájmu /úr-bér/ - urbára. Roku 1767 vychádzajú urbárske pravidlá na celom Slovensku, tzv. urbárska  regulácia. Urbárska regulácia bola zložitou akciou, ktorá sa začala r. 1767 vydaním urbárskeho patentu a skončila v rokoch 1770-1772 zavedením celokrajinského urbára. 

Jeho hlavným poslaním bolo určiť minimum rozlohy poddanského gazdovstva /sessie/ a určiť maximum poddanských tiarch - podľa miestnych podmienok, množstva a akosti pôdy. V urbári sa popisujú podrobne aj práva a povinnosti panstva a poddaných. 2. augusta 1785 Jozef II. zrušil nevoľníctvo v Uhorsku. 

Súbežne s postupnou úpravou urbárov sa zavádzala tiež evidencia  užívanej pôdy - katastra, podľa čoho sa vyrubovala výška dane a urbárskych povinností tomu, čo majetok užíva - čo bolo spravodlivejšie. Jozefínsky kataster platil až do polovice 19. storočia, keď bol nahradený novým katastrom aj s parcelnými číslami pozemkov.  

Kresťanstvo v Mengusovciach

Mengusovskí prapredkovia boli pohania. S príchodom kresťanstva do Veľkomoravskej ríše prijali aj oni kresťanskú vieru a stali sa katolíkmi. Evanjelická kanonická vizitácia z r. 1868 udáva: "V Mengusovciach, ktoré spolu so Štôlou tvoria jednu dcérocirkev, ak nie v 13-tom, tak istotne v 14. storočí založili kresťanskú cirkev." Možno, že pod menom Kucagel. 

Mengusovce však museli byť kresťanské už začiatkom 13. storočia, lebo ich r. 1209 dostáva ako dar od Ondreja II. prepošt Adolf so sestrou. Potom prechádzajú do rúk štiavnického opátstva a tu v prvej tretine alebo v druhej štvrtine 13. storočia vzniká sakrálna stavba -dnešný kostol sv. Tomáša. Postavený bol na najvyššom pahorku pri Veľkej ceste /Via magna/. Okolo neho múr 80 cm hrubý, asi 2 metre vysoký /jeho výška nie je presne známa/, ktorým bol kostol obohnaný na spôsob pevnosti. Použitý materiál bol kameň spájaný páleným vápnom. Kedy presne a kto ho postavil sa nepodarilo zistiť. Záznamy  o umeleckých pamiatkach Spiša však potvrdzujú, že je to pôvodne ranogotická stavba  s románskymi prvkami z druhej tretiny 13. storočia. Keď teda jeho vznik kladieme do r. 1245 - 1250, vyhovuje  to historickým skutočnostiam. Oprávňuje nás k tomu súvislosť, že v roku 1245 bol aj v Žehre postavený kostol s rovnakým vzhľadom ako mengusovský. 

Kostol sv. Tomáša bol naposledy renovovaný v r. 1970 - 1972. Vonkajšie rozpukané steny boli podopreté betónovými piliermi, opravená bola prehnitá drevená šindľová strecha. Nič z pôvodného vnútorného zariadenia sa nezachránilo, všetko bolo zhnité, rozkradnuté, vandalsky zdemolované. V sanctuáriu objavené zamurované gotické okno bolo obnovené do pôvodného stavu. Zbúrané boli zvyšky kamenného múra, zrušený bol cintorín na južnej a východnej  strane kostola. Tým pôvodný dvojterasový pahorok bol zrovnaný do jednej úrovne. Len dva košaté javory označujú, kadiaľ viedli  schody ku vchodu do cmitera a do kostola cez spomenutý kamenný múr. Taktiež boli zrezané dve asi 200 ročné lipy zasadené v záhlaví  hrobu, okolo  ktorého bola železná ohrádka. Pod najvrchnejším náterom stien sa objavili dve maľby a nad hlavným oblúkom rok pravdepodobne poslednej renovácie 1748. Táto oprava odhalila pôvodný sloh - ranná gotika s pôvodným portálom na južnej strane. 

Keďže bol farským kostolom musela pri ňom hneď od počiatku stáť  fara. Za toľké storočia bola viackrát opravovaná, prestavovaná a prispôsobovaná potrebám, a teda jej pôvodný vzhľad nebol iste taký, aký zostal v pamäti občanov do r. 1912, kedy bola predaná a r. 1920 vyhorela /stála na mieste terajšieho Krkoškovho hlemajzu/. 

V súvislosti s náboženským životom treba spomenúť husitov, ktorí 4. januára 1433 odišli z Čiech na svoju IV. výpravu cez Moravu, Sliezsko, Halíč, poza Tatry do Spiša. 24. apríla dobyli Kežmarok, Spišskú Kapitulu a ostatné kláštory na Spiši zničili. Pustili  sa hore Popradom. Už 7. mája 1433 vyplienili Spišskú Sobotu a prešli do Hýb. Z udalostí vysvitá, že mengusovský kostolík v ten istý deň prešiel do husitských rúk a zrejme bol nimi používaný až do ich odchodu r. 1460. Je možné, že už predtým sa Mengusovce pridali na stranu husitov, najmä keď padol ich materský štiavnický kláštor, a preto husiti ponechali kostol nepoškodený. Husiti všade tam, kde sa usadili, zakladali cirkevné obce a mali veľký vplyv na vtedajší ľud po stránke nacionálnej, vieroučnej i rečovej. Na mnohých miestach pod vplyvom ich náboženstva bola maďarská reč úplne vytlačená českou a slovenskou. Po takmer 30 ročnom pobyte husitov až do reformácie užívali mengusovskí predkovia kostol sv. Tomáša.  Nevieme, či so zastavšími husitmi, alebo bez nich, či prijímali sviatosť oltárnu pod obojím, či si ponechali liturgiu slovenskú, alebo sa vrátili ku  latinsko-katolíckej. Nie je z tých čias známe ani jedno meno farára. 

Roku 1518 - 1519 bolo založené hornopopradské bratstvo kňazov, v ktorého zápisoch sa spomína Kucagel, že nezaplatili na fraternitu. Vznik a rozšírenie fraternity na celý Spiš treba už brať v spojitosti s reformáciou v cirkvi, ktorú vyhlásil Luther 31. októbra 1517 a v náväznosti na to v r. 1518-1519 vzniká uvedená fraternita. Mengusovce sú v r. 1550 už jej členom. Roku 1582 prešla celá fraternita na Spiši na stranu reformácie. 

Za šírenia reformácie v polovici 16. storočia prijali aj obyvatelia Mengusoviec reformačné učenie. Za cisára Leopolda I. začal zvýšený útlak proti protestantom. Do zariadení odobraných evanjelikom   prichádzali jezuiti, najaktívnejší šíritelia protireformácie. Rekatolizácia bola úspešná a v r. 1674 bratstvo kňazov zaniklo. V týchto pohnutých časoch museli protestanti Mengusoviec kostol sv. Tomáša dvakrát opustiť. Roku 1673 nakratšie a roku 1710 natrvalo. 

Z evanjelickej kanonickej vizitácie r. 1868 sa dozvedáme aj zachované mená farárov pôsobivších v Mengusovciach: 

  • Juraj Roxer /1661 - 1686/ 
  • Juraj Ocsovíny /1686 - 1706/ 
  • Mikuláš Maday /1706 - 1710/

Roku 1710 prestali byť matkocirkvou a farár Mikuláš Maday sa presťahoval na uprázdnenú batizovskú kňazskú stanicu. Evanjelici sa k službám Božím schádzali v súkromnom dome až do r. 1794, kedy si so zvolením pána a župy postavili drevený  kostolík. Ten stál na mieste terajšej zvonice. 

R. 1838 bol položený základný kameň murovaného - terajšieho evanjelického kostola, ktorý bol po dvoch rokoch nadšeného budovania  v nedeľu po Michale roku 1840 posvätený. Bol pokrytý dreveným šindľom, až v r. 1907 plechom. V prvej svetovej vojne prišla cirkev o zvon, na  ktorý bola usporiadaná zbierka v Amerike. R. 1932 bola posviacka novej zvonice aj zvonov, ktoré slúžia v zrenovovanej zvonici dodnes. Matkocirkvou sa Mengusovce stali znovu až r. 1954 - po 244 rokoch. Prvým farárom bol Gedeon Mohr. 

Najmladším kresťanským zborom v Mengusovciach je Bratská jednota baptistov. Jej počiatky siahajú do r. 1844, kedy začala misijnú prácu  v obci. Modlitebňa zboru bola postavená v rokoch 1942-43.  

Školstvo a kultúra v obci

Prvá škola u nás bola postavená na obecnom pozemku r. 1790 za učiteľa  Štefana Pazara a spolu so školským dvorom, ako znie nápis na vrátach školy, bola táto "Hospoda pro učitele dítek" r.1811 obnovená. Dlho však nevydržala a tak roku 1831 bola na tom istom pozemku postavená nová škola z dreva na kamennom poklade. Drevo a 25 zlatých daroval Andrej Mariássy. Pozostávala z jednej malej a tmavej učebne a z obydlia pre učiteľa: komory, pitvora, kuchyne a pivnice. Patrili k nej aj 2 maštaľne, dreváreň a sypanec. 

Už v r. 1882 začínajú zbierky na novú školu. S jej budovaním sa započalo z jari r. 1888 za farára Andreja Bartala, kurátora Samuela Gallu, kostolníka Andreja Gaya, richtára Andreja Alexay a učiteľa Jána Daniša. Niesla nápis "Ev. a v. ľudová škola". Jej kamenná budova stojí vlastne podnes, bola však niekoľkokrát prestavaná a opravovaná. Škola bola jednotriedna, vyučovalo sa v nej šesť ročníkov. Vyučovanie bolo dopoludnia i popoludní, v sobotu len doobeda, štvrtok bol voľný deň.  
Po 1. svetovej vojne sa vyučovanie obnovilo 9. Decembra 1918. Od 1. septembra 1928 bola zavedená povinná osemročná školská dochádzka. Po prvý krát v školskom roku 1942/43 bola zriadená ešte jedna trieda - škola sa stala dvojtriednou s asi 60 žiakmi. Riaditeľom zostal Ľudovít Manco, na učiteľské miesto nastúpil Ján Siakeľ. 1.-3. ročník sa učil v jednej triede v starom kultúrnom dome a 4.-8. ročník v učebni školy. 

V roku 1948 bola v obci zriadená materská škola s 35 žiakmi. Prvou učiteľkou MŠ bola Eva Nagyová z Kšel pri Českom Brode. 6. januára 1953 sa základná škola  presťahovala do novej budovy, ktorú vtedajší Miestny národný výbor zobral Jakubovi Bložoňovi /pod. č. 106/. V starej škole zostáva až do dnešných dní materská škola. 

Postupnosť učiteľov, pri viactriednej škole riaditeľov: 

  • Ondrej Orbanovič /nar. 20. októbra 1643 v Brezne, bol 9 rokov kantorom v  Mengusovciach, pôsobil pravdepodobne v r. 1670 - 1679/
  • Peter Višňovský
  • Štefan Pazar - 1790
  • Tobiáš Záborský - 1792
  • Juraj Ondrulay - 1794-1802
  • Michal Burghardt - 1803-1804
  • Ondrej Melegh - 1804-1807 a potom 1812-1820
  • Ondrej Moljan - 1807-1810
  • Ján Stanček - 1810-1812
  • Ján Gerengay - 1820-1821
  • Ján Scholtz - 1821-1848
  • Róbert Scholtz - 1848-1850 (18-ročný nástupca otca J.Scholtza/
  • Ján Borbis - 1851-1856
  • Ondrej Duranyi - 1856-1871
  • Tomáš Klimo - 1871-1895
  • Karol Krokavec - 1895-1911
  • Štefan Bialek - 1912-1916
  • Michal Sebedínsky - 1917-1919
  • Ján Jaroši - 1919-nov. 1926
  • Ľudovít Manco - 3. 1. 1927-30. 6. 1968
  • Andrej Hroš - 1968-1980

Každé mesto, či obec sa hrdí svojimi významnými rodákmi, alebo ľuďmi, ktorí po určitú dobu u nich žili a pôsobili. Z našich vzácnych to boli: 

Janko Rodoľub Borbis /1832-1912/ - rodák z Vrbice pri Liptovskom sv. Mikuláši. Spočiatku bol mendíkom na Hodžovej fare. Keďže bol veľmi nadaný, M. M. Hodža podporoval jeho štúdiá na gymnáziu v Rožnave a lýceu v Kežmarku. V Mengusovciach pôsobil ako učiteľ v r. 1851-1856. Z jeho zápisníc sa dozvedáme o stave školstva u nás, o predmetoch, ktoré bol v tých časoch vyučované, i to, že tunajšiu školu navštevovalo do 50 detí z Mengusoviec a 10-12 zo Štôly.  
Učením si šetril skromné prostriedky na svoje ďalšie štúdiá vo Viedni, potom v Lipsku. Tu vychádza v nemčine jeho hlavné dielo "O histórii evanjelickej cirkvi v Uhorsku", za ktoré mu bola v Lipsku udelená hodnosť licenciáta teológie. Štúdia dokončil v Roztoku a Erlandách. Vo Schwerine vydáva r.  1863 svoje tretie dielo "Hochzeitsbräuche der Slowaken" /Svadobné zvyky Slovákov/, v ktorých čerpal z bohatého prameňa mengusovských zvyklostí pri sobášoch. Dr. Karol Kuzmány ho vysvätil za evanjelického kňaza v Turčianskom sv. Martine. R. 1865 ho už nachádzame v Sliezkom Tešíne, kde redigoval poľský mesačník "Zwiastum evangeliczny". Bol tu spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a zatlačil mu oči ako jeho vďačný žiak, ctiteľ i tešiteľ. Od  r. 1871 pôsobil len v Nemecku, najdlhšie v Hochmuhlene. Na odpočinok sa presťahoval do Hammelnu, kde žil až do svojej smrti v r. 1912. 

Michal Šoltýs /Šoltis či Šoltés, 1802-1862/ - rodák z Mengusoviec, važecký farár, ktorý prispieval do Cirkevných listov /v čísle 25 r. 1861 - pieseň "Darmo na velebné Tatry"/ a do Slovenských novín vo Viedni pod znakom "Spod Kriváňa". V r. 1845-1848 uverejňujú Slovenskje národnje novini jeho dopisy a časopis Orol tatranský článok o slovenskej literatúre. R. 1852 vychádza v Slovenských pohľadoch ďalší článok "Čo nám Slovákom treba?". 

Karol Plicka - profesor a národný umelec, ktorý začal objavovať Tatry v r. 1924-25 práve v Mengusovciach. 

Vzdelanostnú a kultúrnu úroveň obce najviac pozdvihol zaslúžilý učiteľ Ľudovít Manco /1905-1968/, rodák zo Závažnej Poruby, ktorý nastúpil na tunajšiu kantor-učiteľskú stanicu ako učiteľ-začiatočník, a ktorá bola za 41 a pol roka jeho jedinou. Vzdelával a vychovával niekoľko generácií, za jeho pôsobenia sa v obci rozvíjalo ochotnícke divadlo. Z významnejších medzníkov ním nacvičených "divadiel" spomeňme aspoň niektoré: 

Prvé divadelné predstavenie vôbec bolo žiakmi školy zahraté "Jezuliatko" v decembri 1927. Prvou hrou nacvičenou s dospelými bol "Hrob lásky" s premiérou 19. februára 1928. Ešte v tom istom roku - 1. júla 1928 bola v prírode zohratá divadelná hra "Jánošík", podľa ktorej sa dodnes miesto scény na Kimbiarku menuje. Návštevnosť bola veľká, prišlo veľa ľudí z Popradu i z okolitých obcí. Hra mala veľký úspech. Hercom nebolo treba kostýmy - hrali v mengusovských krojoch. 

V "kultúrnom dome" - ešte nie úplne dokončenom a zariadenom sa po prvýkrát hralo 19. februára 1933 - predstavenie "Pán richtár" a ešte v tom istom roku "Preč od žien". Každý rok boli nacvičená 1-2  hry. Táto tradícia  nebola prerušená ani v rokoch vojny, napr. v r. 1941 hry "Tri vrecia  zemiakov", a "Slovenská sirota", r. 1942 - hra "Nový život" od J. G. Tajovského. 

V r. 1943 bol škole pridelený zvukový premietací prístroj. Bol však  využívaný nielen ako školská pomôcka, ale i ako prostriedok osvetovej práce na dedine. Prvé premietanie v obci sa uskutočnilo 23. novembra 1943. 

V tradícii divadelných predstavení už v menšej miere pokračoval učiteľský pár manželov Hrošových, ale po zrušení školy v Mengusovciach divadlo úplne zaniká.  

Vývoj dediny

Pôvodná dedina - to boli vlastne usadlosti roztrúsené v chotári. V priebehu vývoja sa poloha obce viackrát menila. Napr. r. 1583 - na Guščiencoch 3 rodiny, r. 1614 - na Prciskách 11 rodín, ale v r. 1796 už na Pohvorkách - 343 obyvateľov. 

Trvalo teda celé storočia, kým sa kustódi z liptovskej hranice pomaly presúvali bližšie ku kostolu na dnešné Intravilanty. Na tomto mieste prečkali asi tri storočia, reformáciu, protireformáciu a všetky povstania a prenasledovania. Dodnes sa miesto povyše pôvodnej dediny volá "Vyše vsi". 

Začiatkom 18. storočia sa začali presúvať na dnešné územie. Viackrát vyhoreli, roku 1713 do tla. Ešte v r. 1720 bolo v obci iba 6 gazdov. Predpokladá sa, že v tom čase vyhorel aj drevený majer na Hliniskách. Podľa konskripcie z r. 1831 ich už nachádzame presťahované na Pahvorkách, takže kostol sv. Tomáša bol teraz poslednou budovou na vyšnom konci dediny. Toto sťahovanie však neprebehlo naraz, trvalo hádam plných 200 rokov /1703-1903/ - ako o tom svedčia nápisy na trámoch už tu postavených dreveníc. 

Z obdobia asi pre 240 rokmi nachádzame v starých matrikách takéto mená obyvateľov Mengusoviec: Paulus Laszka, Georgius Pavko, Sophia Fifik, Joannes Michalko, Joannes Skokan, Andreas Szedlak, Anna  Alexay, Jacobus Jaross, Catharina Czajovicz, Andreas Saling, Jacobus Saling, Susanna Pavko, Michal Saling, Maria Kvit, Thomas Laszka, Georgius Alexay, Michal Matais, Michal Skokan, Georgius Krenus, Michal Rachel, Joannes Gaj, Joannes Saling, Andreas Galgov, Joannes Boratko, Andreas Galov, Georgius Proffant, Andreas Hudak, Michal Vecter, Georgius Chvila, Martin Faigel, Michaelis Matys, Joannes Chaiovics. 

Roku 1900 mali Mengusovce 54 domov spolu so školou a dvoma kostolmi. Z nich bolo len 5 tzv. muraníc. Posledný dom na vyšnom konci dediny bol Fajglov - vedľa katolického kostola /dnes Rišiak/ a na nižnom konci Galov "zo záhrady". V jednom dvore sa tiesnilo aj 5-6 gazdov, ktorí sa rozoznávali prívlastkami "z prednej", "zo zadnej", "z prostednej", "z vyšnej", "z nižnej", ba aj "z tamtej". Dom sa skladal z pitvora s ohniskami a priestrannejšej izby /1-2/. To bolo príčinou preľudnenia niektorých izieb, napr. u Pejtrika "v drevenej" bývalo v jednej izbe až 17 ľudí, u Ondrejka "vo vyšnej" - 14 ľudí. 

R. 1900 sa už vyskytovali priezviská v takej podobe, v akej ich nosia niektorí obyvatelia  dodnes: Alexay, Barger /odsťah. Do USA/, Boratko /vymrelo/, Čonka, Dunaj, Faigel /vymrelo/, Františka /Praha/, Gáj, Gallo, Jaroš, Jurčo /USA/, Kana  /USA/, Koky, Krejnus, Krkoška, Láska, Lavrinec /vymrelo/, Meleky /Šaľa/, Michalko, Mlynár /USA/, Nikerle  /USA/, Rachel /Budapešť/, Rataj, Rišiak, Skokan, Skakanček /USA/, Šaling, Šandor, Šoltis, Wechter - spolu 30 priezvisk. 

Obec v prvej tretine nášho storočia zachvátili dva veľké požiare. Najprv horel vyšný koniec na v roku 1921 to bol zase ohromný požiar, pri ktorom v noci z 20. na  21. mája zhorel celý nižný koniec dediny. Z kroniky sa dozvedáme, že "z mlynárovho chlieva vyšiel a 16 hospodárov úplne zničil". To bola ďalšia rana pre obyvateľov v beztak už ťažkých povojnových časoch. 

V 1. svetovej vojne zahynulo 7 našich obyvateľov. Ich mená sú na pamätnej tabuli v evanjelickom chráme. Niekoľkí boli v zajatí, z ktorého sa vrátili i po 4-5 rokoch, niektorí boli na celý život zmrzačení. 

Druhá svetová vojna si z našich rodákov vyžiadala len jeden život - Ondreja Šoltýsa, otec ktorého bol medzi padlými v prvej svetovej vojne. Ondrej Šoltýs sa zapojil do Povstania, zranený bol odvlečený do koncentračného tábora, kde tragickou smrťou zahynul. 

Po druhej svetovej vojne r. 1946 nastáva povojnové presídľovanie na južné pohraničie. Od nás do Šale-Veče odišlo 7 rodín, spolu 33 osôb /Ján Meleky, Ján Šoltis-Husár, Ondrej Mlynár, Pavol Šerfel, Samuel Gáj, Pavol Šaling Košiarov a Jozef Hudač s rodinami/. Po prekonaní povojnovej povojnovej krízy sa začína ľuďom dariť lepšie - dedina sa rozrastá. R. 1950 posledným domom na vyšnom konci bol dom Pavla Šalinga, na nižnom konci dom Jána Šalinga "od vody". V obci je v tom čase 112 čísel, vrátane Popradského plesa so 4 budovami. 

V roku 1960 sme počas územnej reorganizácie boli zlúčení so susednou obcou do jednej: Mengusovce a Mengusovce-osada Štôla. Takýto stav trval až do r. 1990, kedy sa Štôla oddelila. V roku 1980 už majú Mengusovce 129 domov a 150 bytov. Koľko obyvateľov žilo v obci v niektorých zachovaných obdobiach dozvedáme sa zo sčítania obyvateľstva:  
 

Rok počet   
obyvateľov   
celkom
z toho
luteránov katolíkov židov mužov  žien  škol. detí
1700 214 188 26        
1712 180            
1805 439 438 1        
1868 ? 346 26   166 180  
1903 448 403 28 4     14

 

Rok počet   
obyvateľov   
celkom
z toho
Slovákov Čechov Židov Nemcov Rómov mužov žien
1921 372 *     *      
1930 344 278 6 10   50    
1940 397 311 7   1 78    
1951 408              
1961 502           242 260
1971 590 408            
1980 636              
* všetci Slováci, okrem rodiny mlynára, ktorí prišli z Novej Lesnej a boli nemeckej národnosti

  
Na dokreslenie vývoja vyberáme stručne z evanjelickej kanonickej vizitácie i z obecných kroník: 

  • 1812 - založený cintorín na Kimbiarku.
  • 1832 - v obci zúri cholera, ľudia sa nemôžu zhromažďovať, mŕtve telá  pochovával kňaz Andrej Škultéty s kostolníkom a neskôr kurátorom Ondrejom Gajom.
  • 1847 - nová vlna nákazlivej nemoci, hlad, drahota.
  • 1867 - prebiehala komasácia v obci pod dohľadom Andreja a Františka Mariássyovcov.
  • 1939 - elektrifikácia obce, až 27. novembra t.r. bolo elektrické osvetlenie zavedené do každej domácnosti.
  • 1947 - I. etapa stavby cesty cez obec, úplné dokončenie s vyasfaltovaním r. 1955.
  • 1950 - obnova cintorína, postavený bol plot i kríž, do základov ktorého bola uschovaná pamätná listina.
  • 1952 - založenie Jednotného roľníckeho družstva. Prvým predsedom bol Ján Šoltis  Vyšný, podpredsedom Ján Šaling Fajgel, hospodár Pavol Krkoška a účtovník Pavol Rataj. O družstve je najviac zápisov v kronikách, žila ním celá obec. Významné úspechy dosiahlo najmä v 60 až 70 - tych rokoch /v roku 1961 sa umiestnili na 1. mieste vo východoslovenskom kraji/.
  • 1953 - v  obci zriadená poradňa pre matky s deťmi v dome Emila Lásku.
  • 1956 - dokončený kultúrny dom. V  ňom bol 1. júla 1956 otvorený poštový úrad. Prvým poštárom a zároveň doručovateľom bol Ján Gallo Galkov.
  •  v  budove kultúrneho domu bol  otvorený aj obchod. Prvým vedúcim bol Ján Polc s manželkou z Važca.
  • 1959 - dokončený vodovod v celej obci.
  • 1965 - výstavba kúpaliska pod Kimbiarkom. Otvorené bolo 23. júna 1967
  • 1967 - v septembri - otvorenie družstevného klubu "MALINA".
  • 1969 - bolo v obci 19 áut.
  • 1971 - začiatok etapovitého budovania kanalizácie cez obec.
  • 1980 - zrušenie malotriednej základnej školy.
  • 1987 - I. etapa výstavby plynovodu.

Odmeny názvu a jeho zápisu

Zo štúdia historických materiálov možno konštatovať, že istá obec či osada je uvádzaná často pod rôznymi názvami, a to v tom istom roku alebo i počas niekoľkých storočí, pričom  názvy môžu byť úplne rozdielne, čo navyše sťažuje identifikovanie príslušnej obce. Napr.:  
 

Spišská Sobota ---  Georgenberg, Mons Sct. Georgii
Teplica ---  villa Botyz, Botzdorf
Veľbachy /Bystrany/ ---  Noctue, Eulenbach, Kukutz

V prípade Mengusoviec sa podarilo autorovi Monografie o Mengusovciach zistiť tiež viacero názvov uvádzaných v cirkevných či svetských písomnostiach: 
 

rok 1398 1520 1550 1563 1620
názov Mengus Kuczagel Mengusfalva Myngwsowcze  
Myngwsowtse  
Mingwsoedzi
Menkus  
Mengsdorf

Najstaršia písomná zmienka o názve Mengusoviec, zistená autorom je teda z r. 1398 a nachádza sa v Listine o odpustkoch, uloženej v Spišskej Kapitule, kde sa uvádza, ktorým kostolom povoľuje arcibiskup odpustky. Latinský text znie v príslušnej časti takto: 

"Indulgentiae 40 diarum ... S.S. Petri et Pavli in Luchva, S. Thomae Apostoli in Mengus, S. Spiritus in Teplica,..."  
V preklade: Odpustky 40 dní ... sv. Petra a Pavla v Lučivnej, sv. Tomáša apoštola v Menguse, sv. Ducha v Teplici, ... 

Naproti tomu v dokumente Matricule XXIV Regalium pastorum, Pag. 8 /Ev.a.v. fara, Batizovce/ je latinský zápis pochádzajúci z roku 1520 o príspevkoch odvedených do ústredia Fraternity v Levoči, ktorý znie:  
"Summa superioris Popradt praeter Teplika, Crevan, Kuczagel facit flor.34, den 58". Tu sa teda obec uvádza pod názvom Kuczagel. 

Z uvedených faktov vidno, že obec musela existovať už dávno pred r. 1398, avšak pod akým názvom nevedno. Je však písomne doložené, že chotár Mengusoviec, pravdepodobne pod názvom obce či strážnej osady Kucagel, bol darovaný v rámci veľkého podtatranského územia kráľom Ondrejom II. r. 1209 prepoštovi Adolfovi a jeho sestre, čo autor v Monografii podrobne rozoberá. 

Symboly obce Mengusovce

Základnými symbolmi obce sú erb, vlajka a pečať. 

Erb obce

Mengusovce dosiaľ svoj erb nemali. V stredoveku mali erby popri šlachtických rodoch, rytierských rádoch, štátoch ... len významné mestá. Z hľadiska tvorby obecného erbu je najdôležitejšia skutočnosť, že tunajší románsko-gotický kostol z druhej tretiny 13. storočia bol zasvätený svätému Tomášovi. Jeho obraz sa zachoval na pečati zo 17. storočia, ktorú používala obec aj cirkev. V strede pečatného poľa vidno postavu muža s kopijou v pravici a písmena "S" a "T"  /čo znamená Sanctus Thomas - svätý Tomáš/. Na pečati je kruhopis: "SIGILL MENGSFALVEN IMPENS: I.G.R. R. 1639". 

Je  pravda, že dnes si viaceré obce na Slovensku vytvárajú svoje erby jednoduchým prekreslením svätca zo svojej historickej pečate do erbu. Heraldicky je takýto postoj nesprávny a problematický z náboženských i etických dôvodov. Obraz svätca by sa nemohol používať na označovanie najrôznejších predmetov, ktoré sa odhadzujú - urážalo by to náboženské cítenie obyvateľov. Treba vziať do úvahy aj postoj protestantov k zobrazovaniu svätých, i keď v prípade biblického svätého Tomáša ide o svätca akceptovaného aj protestantskými cirkvami. 

Jeden z popredných heraldikov - arcibiskup Bruno B. Heim odporúča postavy svätcov zobrazovať ich atribútmi - rozpoznávacími znameniami, ktoré sa v minulosti používali na ich identifikáciu. Napr. na Slovensku v erbe Kremnice bola sv. Katarína nahradená zlámaným kolesom - nástrojom jej mučenia. Tak by sme mohli menovať množstvo erbov v celej Európy s: kľúčmi sv. Petra, mečom sv. Pavla, mečom a váhami sv. Michala, vežou sv. Barbory, šípmi sv. Sebastiána - ale aj kopijou sv. Tomáša. 

Autor návrhu obecného erbu - náš občan - Ing. Pavol Rataj roku 1994 citlivo vyriešil otázku obecnej symboliky - obecného erbu, keď postavu sv. Tomáša nahradil jeho atribútom - kopijou. Kopiju sv. Tomáša možno chápať vo viacerých významoch - jednak ako kopiju, ktorou prebodli Kristovi bok, pričom apoštol Tomáš uveril až keď vložil prsty do rany na Kristovom tele, ale tiež ako kopiju, ktorou zahynul - teda nástroj jeho martýria. 

Mimo cirkevnej interpretácie v kopiji možno vidieť spomienku na známych spišských kopijníkov, ktorí dali názov svojráznej administratívno-správnej organizácii na stredovekom Spiši. Autor tento symbol doplnil o symboly sekery a píly - nástrojov, charakterizujúcich prácu v okolitých lesoch, ktoré však tiež možno pochopiť aj ako ďalšie atribúty sv. Tomáša - patróna tesárov. 

Pečať obce

Pečať obce je okrúhla, uprostred je umiestnený obecný symbol - erb a kruhopis OBEC MENGUSOVCE.  

Obrazová príloha

  • Fotografia pečate obce Mengusovce z roku 1659. 
  • Rímsko-katolícky kostol sv. Tomáša z 13. storočia v novej podobe zo 40-tych rokov 20.storočia 
  • Jestvujúca najstaršia obytná stavba domu, postavená v roku 1794 už bez pôvodnej strešnej krytiny 
  • Budova mlynu s obytnou časťou z obdobia po požiari v roku 1921. 
  • Pohľad na Mengusovce od cintorína, s panorámou Vysokých Tatier z roku 1949. 
  • Nižná časť obce asi z roku 1930
  • Nižná časť obce v roku 1924/25
  • Mengusovský gazda v roku 1940. 
  • Mengusovskí žiaci v začiatkoch pôsobenia učiteľa Ľudovíta Mancu. 
  • Záber z predstavenia divadelnej hry Jánošík
  • Gazdovia z Mengusoviec vo sviatočnom kroji na ceste do kostola. 
  • Pôvodná zvonica z roku 1932. Do terajšej podoby bola zrekonštruovaná v roku 1978. 
  • Popradské Pleso - súčasť pôvodného mengusovského katastru. 
  • Niekoľkí zo zakladajúcich členov Jednotného roľníckeho družstva, ocenení pri jeho 20. výročí (zľava Ondrej Michalko, Ján Šoltis, Pavol Krkoška, Ján Láska). 
  • Mládež z Mengusoviec vo sviatočnom kroji pri príležitosti osláv 20. výročia založenia JRD v roku 1972.
  • Mengusovce v roku 1905 (Adrian Stokes, farba) 

 


Pre potrebu obecného úradu spracovali a zostavili:

Ing. Mária Šalingová  
Milan Vechter  
Fotografie: Daniel Hlinka, Ján Krejnus, archív 

Autor WWW verzie:

Ing. Jaroslav Mervart, MVS  
VENOVANIE -  Rád by som túto WWW verziu publikácie o vzniku a histórii Mengusoviec venoval pamiatke môjho otca Jaroslava Mervarta, ktorý počas svojho života aktívne napomáhal rozvoju našej krásnej obce. 

Knižná publikácia (je k dispozícii na obecnom úrade v Mengusovciach):

Grafická úprava: A-Graf spol. s r.o.  
Tlač: Vydavateľstvo a tlačiareň SLZA, spol. s r.o., Poprad 1997  
ISBN: 80 - 88680 - 13 - 1 

Použitá literatúra:

Andráši J. a kol.: Vysoké Tatry - turistický sprievodca r. 1985 (časť História spracovaná Ivanom Bohušom)  
Cambel Samuel a kol. autorov: Dejiny Slovenska r. 1987 časť II.  
Kroniky obce Mengusovce  
Michalko Ján: Mengusovce - Historická kronika (výňatok z pripravovanej monografie spracoval syn autora Ing. Ľudovít Michalko)  
Švorc Peter: Štrba (1979)  
Zápisnica z evanjelickej kanonickej vizitácie r. 1868